okt 122008
 

Milí bratia a sestry,
vo svete telekomunikačných spoločností jestvuje služba čakania na hovor. Znamená to asi toľko, že keď voláte niekomu, kto práve v tej chvíli tiež s niekým telefonuje, ozve sa vám hláska: „Na volanom čísle prebieha iný hovor. Nerušte spojenie a čakajte, prosím.“ Volaný účastník má možnosť hovor od vás prijať alebo vás zrušiť.

Dnes sme v evanjeliu počuli Ježišovo podobenstvo, v ktorom síce nemajú ľudia telefóny, ale deje niečo podobné. Kráľ pozval ľudí na svadbu svojho syna. Pozýva ich trikrát, čaká na nich, kým si vybavia svoj biznis, no oni ho – ľudovo povedané – zrušia.

U Židov bolo zvykom pozývať na svadbu dvakrát. Prvé bolo „vzdialené pozvanie“ a druhé bolo celkom bezprostredné. Aj v podobenstve sa hovorí, že kráľ poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Teda už boli pozvaní a on ich dal ešte raz zavolať. No vieme, že oni mali iné záujmy. Kráľa „zrušili“, nerešpektovali jeho pozvanie, ba ani sa neospravedlnili, ako by kázala obyčajná slušnosť. Keď kráľ poslal svojich sluhov druhý krát – čo bolo už tretie pozvanie v poradí – sluhov dokonca pochytali, potupili a zabili. A znova si išli za svojím biznisom – jeden na svoje pole, iný za svojimi obchodmi. Kráľa to pochopiteľne nahnevalo, a tak s nimi „zatočil“, ako sme to počuli. A bol nútený pozvať iných, ktorí to s radosťou prijali a prišli.

Bratia a sestry, aj z Božej strany jestvuje „služba čakania na hovor“. Boh neustále – no nenásilne – klope na dvere nášho srdca. Trpezlivo čaká, kým si vybavíme „svoj biznis“, ktorým môže byť všeličo. Keby sme si vstúpili do svedomia, možnože by sme zistili, aké miesto v našom živote zaujíma Boh a vzťah k nemu. Každý máme svoje zamestnanie, záľuby, záujmy a spoločenské udalosti. Kde sa medzi týmto všetkým nachádza Boh? Túto otázku by sme si mali klásť denne. Pretože veľmi rýchlo sa stane, že človek uprostred svojej uponáhľanosti, do ktorej nás často svet núti, odsunie Boha niekde do pozadia. A Boh čaká, čaká a čaká… kým si nevybavíme „predchádzajúce telefonáty“, aby sa mohol konečne aj on k nám „dovolať“. Od neho sme totiž pozvanie na hostinu už dostali. A teraz nás znova a znova pozýva, aby sme prišli. Pokiaľ žijeme na tomto svete, máme na to stále čas.

Jeden riaditeľ veľkej firmy sa pozrel na hodinky a potom na termínový kalendár. Sekretárka sa ho pýta: „Treba ešte niečo vybaviť?“ Riaditeľ hovorí: „Vlastne by som už mal byť na ceste. Človek nemá na nič čas.“ Sekretárka mu podáva ešte lístok so slovami: „Tu je vianočné želanie vášho syna.“ Šéf hovorí: „Ako dobre, že ste ma upozornili. Skoro by som si ani nevšimol, že sa blížia Vianoce. Chlapec sa bude na mňa možno aj hnevať. Keď sa vrátim z práce, obyčajne už spí. Mal by dostať niečo veľmi vzácne a pekné. Čokoľvek, čo si praje. Mohli by ste mu to zabezpečiť? Na cene nezáleží.“ Sekretárka sa jemne usmiala: „Rada prijímam podobné úlohy, ale želanie vášho syna nebudem môcť splniť.“ Šéf sa pýta: „Prečo nie? Čo také si môže osemročný chlapec priať, aby to nebolo splniteľné?“ Sekretárka mu ešte raz podáva lístok so slovami: „Milý otecko, prajem si, aby si v Novom roku denne mal pre mňa čas; aspoň jednu hodinu. Iné nič. Tvoj Dieter.“

Bratia a sestry, aká škoda, keď na našom čísle prebieha stále nejaký iný hovor a ten Boží nemôžeme prijať kvôli svojim povinnostiam… No Boh stále čaká. Nerušme jeho telefonát a prijmime jeho volanie, ktorým nás pozýva k svojmu stolu. Nič iné nie je dôležitejšie.