apr 052015
 

Nedávno som čítal knihu o Antarktíde. O pobyte ľudí na tomto nehostinnom a predsa tak zvláštne na človeka pôsobiacom kontinente. Prišla mi na um celá história dobýjania tohto kontinentu, aby človek raz mohol na najjužnejšom bode zemegule vztýčiť svoju zástavu.

Stretávame sa opäť na veľkonočnú nedeľu, po noci, ktorá bola Veľká. V nej Ježiš Nazaretský, ten ktorý bol ukrižovaný vstal z mŕtvych. Na obrovskom kontinente ľudského utrpenia, bolesti a smrti ako prvý postavil víťaznú zástavu – svoj kríž. A tak sa stalo, niečo neslýchané, že aj porážka, osamelosť, bolesť či smrť boli vtiahnuté do tajomstva spásy. Celý kontinent smrti, doteraz neobývateľný, sa stal obývaný Bohom.

Prežívame liturgický rok B a ním nás sprevádza evanjelista Marek, vypočujme si teda jeho záver evanjelia, v ktorom hovorí o zmŕtvychvstaní ako vždy v paradoxe:

„Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária, matka Jakubova, a Salome nakúpili vonné masti, aby ho išli pomazať. Veľmi zavčasu v prvý deň týždňa prišli k hrobu, keď už slnko vyšlo. Hovorili si medzi sebou: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“, No keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený. Bol totiž veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, uvideli napravo sedieť mládenca odetého do bieleho rúcha a preľakli sa. On im povedal: „Neľakajte sa. Hľadáte Ježiša Nazaretského, ukrižovaného. Vstal, nie je tu. Hľa, miesto, kam ho uložili. Nuž choďte, povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi: Predchádza vás do Galiley. Tam ho uvidíte tak, ako vám povedal.“ Vyšli a utiekli od hrobu, lebo ich zachvátil strach a úžas. A nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.            Mk 16,1-8

„Para-doxa“ na etymologickej úrovni označuje tvrdenia alebo udalosti, ktoré idú „za“ to, čo je názorom viacerých. Teda majú za cieľ prekvapiť poslucháča – čitateľa. Podľa pohľadu, s ktorým sa dívame na paradoxy, môžu ony byť kúskami ničoho, v ktorých je možné nájsť všetko, alebo víziami všetkého, v ktorých nie je možné nájsť nič. Ktosi napísal, že zatiaľ čo dospelí často nedokážu vo všetkom nájsť nič, deti vedia nájsť všetko v ničom. (Ak nebudete ako deti, nevojdete…)

V čom je teda paradox záveru Markovho evanjelia? Že evanjelium – teda radostná zvesť, ktorá sa má ohlasovať, na konci príbehu sv. Marka uviazne v tichu. Ženy, ktoré boli vyzvané tajomným mládencom, sediacim napravo v hrobe, oblečeným do bieleho rúcha, aby šli a povedali radostnú zvesť učeníkom a Petrovi, zo strachu ujdú z hrobu a nikomu nepovedia nič. A tak je teda záver tohto evanjelia otvoreným ukončením. Ako poslucháči sme povolaní vojsť do rozprávania a prijať úlohu: veriť alebo neveriť. Sme volaní odpovedať, alebo lepšie povedané rozhodnúť sa. Môžeme začať kráčať za Tým, ktorý nás predchádza na miesta, kde sme ho prvý raz stretli, prvý raz v neho uverili, prvý raz sa rozhodli kráčať za ním. A stretávať ho na cestách života, tam kde ľudia pracujú, trpia a kladú si otázky. Alebo (a to je druhá alternatíva) odmietnuť stretnutie a utiecť kvôli strachu, ľahostajnosti, alebo z nejakého iného dôvodu.

V slávení veľkonočnej vigílie tejto noci ma dnes najviac oslovil práve ten mladík z hrobu v bielom rúchu, ktorý sa rozprával zo spomínanými ženami. Tajomná postava, ktorá má v rozličných komentároch rozličné vysvetlenia. ( Počnúc od anjela, ktorý sa nám tam tlačí akosi automaticky, aj keď evanjelista Marek tento pojem „anjel“ nepoužil, hoci ho poznal. Až po identifikáciu mládenca s osláveným Ježišom, ktorý sedí po pravici Boha v sláve.) Mne je najbližšie interpretácia, ktorú ponúka profesor Nového zákona na Pápežskej Univerzite sv. Gregora v Ríme Massimo Grilli. Píše: „Interpretujem túto postavu ako epifanickú, ktorú autor úmyselne vytvoril, aby predstavil cestu učeníka a každého veriaceho.“ A ja dodávam aj mňa. Aj ja som častokrát ten, ktorý utekám pred potupou kríža a v boji s nepriateľom si ledva  zachraňujem holý život. A takto vyzlečený z každého projektu spásy, ktorý som si sám vytvoril stretávam toho, ktorý prešiel škandálom smrti, sedí po pravici a ponúka mi rovnaké biele rúcho víťazstva, ktoré svedčí o tom, že smrť môže byť premožená, ba dokonca že bola premožená. Takéto biele rúcho mi bolo ponúknuté tejto noci a ja som ho prijal. A chcem ho aspoň chvíľu niesť oblečené, aby rozprávalo o radostnej nádeji, ktorú žijem. Nádeji na zmenu z človeka tejto doby, ktorý si často ledva zachraňuje holý život na človeka, ktorý dostal podiel na najveľkolepejšom víťazstve ľudských dejín.

Ak hľadáš Ježiša Nazaretského, ukrižovaného v prázdnom hrobe niekde nablízku okolo teba, som si istý, že podobného tajomného mladíka, sediaceho napravo v bielom rúchu stretneš aj Ty. A ja ťa povzbudzujem: Neľakaj sa!