máj 072006
 

Hovorí sa, že bol jeden pastier, ktorý mal svoje stádo a mal ho veľmi rád. Staral sa o svoje ovečky, ako len najlepšie vedel. V noci ich zatváral do košiara, aby ich ochránil pred vlkmi. Raz sa však stalo nešťastie. V ohrade okolo košiara bola diera a istú noc sa jedna ovečka dierou odtúlala preč. Začal ju naháňať vlk. Našťastie aj pastier si všimol, že ovečka chýba, a tak sa ju pustil hľadať. Prišiel včas, aby vlka palicou zahnal a ovečku na svojich pleciach priniesol späť medzi ostatné. A hoci všetci k tomu pastiera nabádali, on nechcel  zaplátať dieru v ohrade…

Možno by sme boli aj my medzi tými, ktorí by to pastierovi odporúčali, ale skúsme sa zamyslieť, či predsa len nemal pravdu. Pokiaľ by šlo o nerozumné zvieratá, tak samozrejme mal dieru v plote zaplátať. Ak je to ale podobenstvo a ovečky sú  ľudia so slobodnou vôľou, potom treba zrejme uvažovať inak. Mohli by sme povedať, že ohrada je symbolom autority. Kým sú deti malé, tak ich treba chrániť a treba im zabrániť, aby sa dostali do nejakej nebezpečnej situácie, pretože – ako pripomína sv. Augustín – ani poznanie dobra natoľko deťom neosoží, ako nepoznanie zla. Detská duša je ako špongia a všetko okolo seba nasáva. Ak nasaje zlo, iba veľmi ťažko ju možno vyčistiť. Avšak deti postupne rastú a s ich rastom sa má zväčšovať diera v plote. Autorita má ubúdať a diera má byť postupne stále väčšia, aby ľudia nezostali pri našom Pánovi preto, že nemali kadiaľ ujsť, ale preto, že pri ňom zostať chcú. Človek vždy uteká odtiaľ, kde sa necíti slobodne a ak by sme aj diery zaplátali a autoritatívne ho kdesi držali, nakoniec preskočí plot a ujde tak či tak. Podobenstvo o synovi, ktorý prišiel za svojím otcom a povedal mu: daj mi čiastku majetku, ktorá mi patrí, nám hovorí o tom, že aj on mohol kedykoľvek odísť a aj odišiel. Teda diera v ohrade tu bola.

Ale predsa… Ale predsa je nám niekedy ťažko, keď vidíme napríklad svoje deti, ktoré sme sa snažili vychovať správnym spôsobom a utekajú nám. A predsa je nám niekedy, ako pastierom, veľmi ťažko, keď vidíme svoje ovečky, ako sa stále viac a viac vzďaľujú od Pána a viac a viac sa približujú k dravej zveri. Bojíme sa o ne a vo svojej nesprávnej láske by sme najradšej autoritatívne zakročili a zasiahli. Neslobodno. Nedá sa. Čo teda? Máme sa iba prizerať, ako sa nám ľudia, ktorí sú nám takí drahí, stále viac vzďaľujú od Krista?

Myslím, že je tu riešenie. Dieru v plote musíme nechať, ale môžeme ich „pripútať“ lanami lásky, vytvorením vzťahov. Milovať ich tak ako Dobrý pastier v dnešnom evanjeliu. Tak, aby cítili, že za nich dáme aj svoj vlastný život, tak by cítili, že ich poznáme a na každej z nich nám záleží. Tak, aby videli, že aj my sa im dáme poznať a aj my musíme bojovať so svojimi chybami. Tak, aby sme neboli ako nájomníci, ale ako dobrí pastieri, ktorí privádzajú iných ku stretnutiu s Kristom. Potom im môžeme povedať: tu je diera, ak chceš, môžeš ujsť. A oni nám odpovedia: a ku komu by sme išli…?