apr 112009
 

Milí bratia a sestry,
Určite poznáte príslovie „Zíde z očí, zíde z mysle“. Chceme tým povedať to, že človek veľmi rýchlo zabúda na veci alebo udalosti, ku ktorým sa nevracia.

V takomto nebezpečenstve boli apoštoli, o ktorých vieme z evanjelia, že po Ježišovej smrti a pochovaní zostali za zatvorenými dverami, plní strachu, a mysleli si, že všetkému je koniec. Sám Peter povedal, že ide loviť ryby, azda sa všetko skončilo, a tak sa vráti k svojmu starému remeslu. Z rečí emauzských učeníkov tiež bolo cítiť, že sú sklamaní, hovoria: „mysleli sme si, že on vykúpi Izrael.“ Akoby sa všetko pominulo, rozprávkové predstavy o svetovláde Mesiáša zhasli, zrútili sa a môžeme na to zabudnúť.

Úplne ináč sa zachovali tie tri ženy, o ktorých sme počuli v evanjeliu. Rozhodli sa ísť do Ježišovho hrobu, aby pomazali jeho telo vzácnym olejom, ako to bolo zvykom u Židov. Píše sa, že prišli skoro, už po východe slnka. Skôr sa nedalo, keďže bola sobota a vtedy sa takéto veci nesmeli robiť. Aj keď boli také veľké sviatky, akými Pascha pre Židov bola, zrejme jediná vec, na ktorú mysleli, bol Ježiš, jeho umučenie a pochovanie a to, kedy konečne svitne ráno, aby mohli ísť pomazať jeho telo. Asi im vôbec nezišiel z mysle, k čomu, samozrejme, prispeli aj ony samy, keď sa rozhodli, že nebudú len tak nečinne sedieť, ale pôjdu k hrobu, aj keď to bolo – dá sa povedať – životu nebezpečné a koniec koncov, bolo to aj takmer nemožné, veď cestou sa zhovárali o tom, kto im pomôže odvaliť kameň od hrobu. Takisto nemohli predvídať, ako sa k nim zachovajú strážcovia hrobu. Či ich vôbec tam pustia alebo ich vysmejú či pošlú preč.

My vieme veľmi dobre, bratia a sestry, že aj každému z nás sa môže v živote potvrdiť to príslovie… Zíde z očí, zíde z mysle… Tri ženy z evanjelia nám dávajú príklad, ako sa tohto vyvarovať. Totiž my sami sa musíme pričiniť o to, aby nám Boží Syn nezišiel z mysle a ani z očí. Ženy nevedeli, čo bude ďalej, ale robili aspoň to, čo sa dalo. Napriek všetkým prekážkam – skorej hodine, obrovskému balvanu pred hrobom, napriek strážnikom – napriek všetkému išli. Odmenou im bolo to, že prvé videli Zmŕtvychvstalého Ježiša a prvé mohli ohlasovať túto najradostnejšiu správu všetkých čias. Horšie to bolo s jeho učeníkmi. Evanjelista Lukáš nám dokonca zaznamenal, že keď im to ženy prišli povedať, neverili im, dokonca si mysleli, že sú pomätené. Akoby naozaj zabudli na všetky slová svojho Učiteľa, ktorý im toho toľko povedal…

Jedna žena, menom Eileen, pôvodom Američanka, píše o svojej matke, že hoci mala 88 rokov a bola chorľavá, každú nedeľu navštevovala sv. omšu. Píše: Každú nedeľu sme sa striedali s mojou sestrou Janou, aby sme ju včas doviezli na sv. omšu. Päťdesiat rokov chodievala do toho istého kostola. Raz, keď som videla, že sa necíti dobre, povedala som jej, že nemusí ísť do kostola, sv. prijímanie je donesú aj domov. Ona mi však odpovedala: „Milá Eileen, keď zomrel tvoj otec, sľúbila som, že sa zaňho budem modliť vždy, keď kňaz pozdvihne hostiu pri premenení. Prosím Ježiša, aby objal otca počas sv. prijímania. Chcem v tom pokračovať, pokiaľ budem vládať.“ Eileen ďalej píše: Mama zomrela v roku 1998, ale ja naďalej chodím do kostola a usilujem sa nasledovať jej príklad. Keď kňaz pozdvihuje hostiu, myslím na svojich rodičov, aby sa radovali v Ježišovej prítomnosti. A budem v tom pokračovať, pokým budem vládať.

Snažme sa, bratia a sestry, aj vlastnými silami, aby nám Ježiš nezišiel z mysle ani z očí. Nech nás nič neodradí od hľadania prejavov jeho lásky k nám, ktorá sa najviac prejavila práve v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Amen.