apr 022016
 

Keď som bol mladý, začínajúci kaplán, zažil som jeden malý kultúrny šok. Bol som v Rakúsku a jeden tamojší mladý muž ma tam mal autom kamsi odviesť. Vlastne bola pred nami len krátka cesta v rámci jednej obce. Keď sme sadli do auta, skôr, ako ho naštartoval, zapol si bezpečnostný pás. Chcel som prerušiť ticho, tak som sa ho spýtal: „Takže aj u vás policajti kontrolujú pásy a dávajú pokuty?“ „Nie, prečo sa na to pýtaš?“ „No, keď si sa hneď prepásal, hoci ideme len kúsok.“ Odpovedal mi na to: „Veď ja si nedávam pásy kvôli policajtom, ale kvôli mojej vlastnej bezpečnosti.“ Vtedy som si prvý krát, a potom ešte veľa ráz v živote uvedomil rozdiel v mojom „slovenskom“ myslení a myslení iných… U nás sme akosi viac naučení poslúchať pravidlá nie preto, že je to správne, ale preto, aby sme neboli pristihnutí a potrestaní… Chýba nám uvedomelosť. A tak aj by sme chceli bezpečnosť a ohľaduplnosť na cestách, ale sami nie sme disciplinovaní a ohľaduplní. A nie je to len o dopravných predpisoch… My by sme aj chceli poriadok okolo seba, ako majú Švajčiari… Ale sami nie sme poriadni… Aj by sme chceli dodržiavanie zákonov, prosperitu a blahobyt ako napríklad v Nemecku, ale nie sme uvedomelí ako oni, disciplinovaní, vyhýbame sa daniam a tolerujeme korupciu, keď nám vyhovuje… Chceli by sme bezpečnosť nášho majetku ako majú vo Fínsku, kde nezamknutý bicykel skôr zhrdzavie, ako by ho niekto ukradol, sami však nie sme celkom čestní… Aj nám by sa páčilo, keby boli k sebe navzájom aj cudzí ľudia na ulici milí , vľúdni, pozdravili sa a usmiali, ale nerobíme to… Chceli by sme dobrú budúcnosť, mladých však vychovávame bez hodnôt… Radi by sme mali morálnych politikov, ale nemorálny národ ich nemá kde vziať…V spoločnosti musia byť vedomie práv spojené s vedomím zodpovednosti, hodnoty musí niekto budovať… Ak je väčšina ľudí v poriadku, potiahne tú hŕstku tých, čo nevládzu… Ale naopak to nejde…

Aj v našom náboženskom živote sme dosť nedôslední… Vieme dosť presne, čo by sme chceli, po čom túžime… Chceli by sme isto po smrti do neba… tiež by sme chceli byť požehnaní, Bohom ochraňovaní a obdarúvaní… zdraví a spokojní… Čo všetko je však za tým? Čo je jeho ponuka, jeho cesta? Aké hodnoty máme vyznávať a o čo sa namáhať? O to hlavne by sme sa mali zaujímať!

Dnešné evanjelium je v tomto ohľade veľmi silné. Po zmŕtvychvstaní Ježiš prichádza za svojimi, ukazuje im svoje rany a robí tajomné gesto sprevádzané mocnými slovami: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú odpustené a komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Je zaujímavé, že prvým darom zmŕtvychvstalého svojej Cirkvi je práve Duch Svätý na odpúšťanie. Takto sa Pán rozhodol. A nie je to len o ustanovení sviatosti zmierenia. Treba túto okolnosť vnímať v kontexte celého evanjeliového posolstva. Podstatou Božieho života v nás je láska. A práve odpustenie je jednou z najväčších, no zároveň najnáročnejších foriem lásky. Myslím, že v žiadnej inej požiadavke nebol Ježiš taký nástojčivý a zároveň taký nekompromisný… Tak často opakoval, že ak my chceme odpustenie, aj sami musíme zo srdca odpustiť svojim blížnym. Život bez odpustenia a v neodpustení je hroznou tragédiou.

Keď som bol chlapec, veľmi som sa čudoval, prečo kňazi na kázňach tak často rozprávajú o odpustení… Veď je to také prirodzené a jednoduché: denne nahnevám rodičov, alebo sa pohádam s kamarátmi a za chvíľu už je zas všetko v poriadku… Až vekom, až keď sa človek stretne vo svojom živote s ozajstnou ľudskou zlobou, pochopí, že odpúšťanie vôbec nie je maličkosťou. Že nás to presahuje a naozaj na to potrebujeme Ducha Svätého, lebo je to nad naše ľudské sily.

Tak veľa je medzi nami neodpustenia… Toľkí ľudia nechcú odpustiť a svoj biedny stav ešte aj obhajujú a pomenúvajú peknými menami, ako cit pre spravodlivosť, vrátenie požičaného, pokoj so všetkými… A toľkí ľudia nevládzu odpustiť…

Ale nemali by sme sa vzdávať v úsilí o odpúšťanie, veď sme na to dostali od Zmŕtvychvstalého Ducha Svätého. Odpustenie veľkých vecí je ako liečenie, je to proces, nejde to naraz. A má byť do toho zapojená celá naša osobnosť. Ak nevládzem odpustiť citovo a prevládajú vo mne negatívne emócie voči vinníkovi, ešte stále mám k dispozícii rozum a vôľu… Už keď mu vládzem neželať zlo, už keď sa dokážem za vinníka pomodliť a prosiť, aby ho Pán zmenil, obrátil, už vtedy mu vlastne želám dobro a je to obrovský krok na ceste odpustenia…

Je zaujímavé, že Ježiš si na svojom oslávenom tele – takom dokonalom – ponechal rany, ktoré aj ukazoval. Veď rany by mohli byť chápané ako čosi nedokonalé. Ale ponechal si ich… Rany, ktoré vznikli vtedy, keď triumfovalo zlo, sa po zmŕtvychvstaní stali symbolom triumfu dobra.

Pred niekoľkými rokmi som mal zaujímavý rozhovor s jedným mladým archeológom. Bolo to vo farskej záhrade v Turčianskom Petre. Bola jeseň. Rozprával sme som mu o tom, že bočná kaplnka tamojšieho kostola pôvodne nebola súčasťou kostola, ale bola oddelená múrom a slúžila ako kostnica. Až po strop bola naplnená starými ľudskými kosťami. Vysvetľoval som mu, že keď sa v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia táto kaplnka prepojila s kostolom, všetky kosti boli prenesené do vykopanej veľkej jamy a zasypané zeminou. Vtedy mi ten archeológ povedal: „A ja vám presne ukážem, kde tá jama bola.“ Ukázal na jedno miesto v záhrade neďaleko kostola, kde skutočne bola na štvorcovom pôdoryse asi štyri krát štyri metre tráva trochu inej farby, ako na okolitom teréne. A potom mi ukázal aj iné „anomálie“ po výkopoch na elektrické vedenie a kúrenie. Terén bol síce bezchybne rovný, ale farba vegetácie prezrádzala, že sa tam kedysi kopalo. Vysvetlil mi, že na tomto fenoméne je založená aj jedna výskumná metóda archeológov: v čase, kedy je vegetačne slabšie obdobie, teda na jeseň, robia sa letecké snímky terénu a podľa zmeny farby vegetácie vidia, kde bolo niekedy kopané. „Pretože,“ – povedal, „ak sa raz urobí jazva do zemskej tváre, ostane v nej už navždy nezmazateľná stopa.“

My, keďže sme hriešni a robíme zlo, vznikajú v našich vzťahoch jazvy. Vznikajú vtedy, keď triumfuje zlo. Nedajú sa odstrániť. Ale keď zažijeme ozajstné odpustenie, keď triumfuje dobro ako konečný víťaz, stávajú sa tieto rany symbolom víťazstva.

Nechajme na seba Zmŕtvychvstalého Ježiša dýchnuť. Prijmime Ducha Svätého a odpúšťajme, odpúšťajme stále, odpúšťajme maličkosti i veľké veci. Je to obrovská hodnota, ktorú nám ponúka víťazný Kristus a ktorá prinesie kvalitu do nášho života.

seat-belt