sep 032016
 

Liturgické texty
Audio homília

Neviem, aké bolo vaše prvé stretnutie s poľovníctvom, či poľovníkom. Keď som bol malý, tak som si rád spieval. Mojim hitom bola pieseň „Trenčín dolinečka“, ale rád som mal aj „V hlbokej doline“. Pri trojnásobnom opakovaní „horár na ňu mieri“ som si skoro vždy predstavil vyšívanú  nástenku u starej mamy, na ktorej bol ten horár, mieriaci puškou na srnku. Vtedy som ešte nevedel, že nie každý horár je poľovník a ani každý poľovník horár. To som sa dozvedel neskôr od študentov vysokej lesníckej školy, ktorí u nás bývali na priváte. Oni totiž niekedy chodili na poľovačku ako honci. A spomínali aj nejaké poľovné skúšky. To som si už začal uvedomovať, že k tomu, aby bol človek mohol byť poľovníkom, musí aj niečo vedieť. Utvrdil ma v tom aj objav poľovníckeho kalendára v jednej z kancelárií, ktoré moja mama upratovala. Okrem krásnych fotografií divej zveri som si v ňom všimol aj poznámky, ktoré zneli asi takto: Začína odstrel diviakov, pokračuje odstrel srnčej zveri, končí obdobie lovu jeleňov…

Po rokoch, keď som sa stal farárom v Beňuši, na Horehroní, som sa poľovníkmi stretol oveľa bližšie. Pamätám si, ako raz v sobotu prišlo na faru dievča s nejakou igelitkou a hovorí: „otec trafil teľa, tak vám kus poslal“. Dal som to mame, že sme dostali nejakú teľacinku. V nedeľu po omši však za mamou prišla maminka dievčaťa a hovorí: „Budete vedieť pripraviť tú divinku?“ „Akú?“ – pýta sa mama. „Čo Vám včera doniesla Danka…“ A tak som sa naučil, že teľa je mladé jelenča, že jágerek je poľovné právo atď. Ale aj to, že členovia poľovného združenia chodia do hory nielen poľovať, ale najmä o zver sa starať. A že každý musel urobiť skúšky, vlastniť zbrojný preukaz. Že poľovanie na rozdiel od pytliactva nie je len o mäse, ale aj o trofeji a najmä o úcte k zveri, ktorá sa vyjadruje chvíľkou ticha, či posledným zhryzom. Je to teda o vzťahu!

Môj naivný detský pohľad sa tak dostal oveľa bližšie k realite, aj keď poľovníkom som sa nikdy nestal a mnohé veci dodnes nepoznám a najmä som neskúsil.

Avšak nielen v tejto, aj v mnohých iných oblastiach života je potrebné dozrieť a uvedomiť si, čo všetko so sebou nesú. Nemyslím len školu, či profesiu, ale najmä základné vzťahy priateľstva, manželstva, či rodičovstva.

A inak to nie je ani v náboženskom živote. I tu musíme dozrievať, rásť v poznaní i skúsenosti. Nebyť naivní.

Takto môžeme chápať i dnešné evanjelium, keď Ježiš vidiaci veľký zástup, ktorý ho nasledoval, vysvetľuje, o čom to je! Že vzťah k Bohu je podľa neho základným vzťahom života a musí byť silnejší ako vzťah k najbližším ľuďom. Že pri ňom treba počítať s problémami. Že prijatie Boha do svojho života znamená aj prijatie seba samého so svojimi bolesťami a trápeniami. Teda že to nie je riešenie životných problémov v zmysle švihnutia čarovným prútikom. S tým všetkým treba počítať, inak by sme boli naivní, nerozumní a mohli vyjsť na posmech, ako muž čo si neprepočíta stavbu, do ktorej sa ide pustiť.

V reálnom živote viete používať rozum a spočítať si, do čoho idete, ako kráľ s druhého podobenstva. Nuž tak to aplikujte i na vzťah k Bohu. O tom je záver textu: „Ani jeden z Vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojim učeníkom.“

Veľmi sa mi páči tento jeho postoj. Je totiž o férovosti. Ježiš nie je marketingový pracovník, ktorý potrebuje získať čím viac ľudí pre seba, svoj produkt, či firmu. Nerobí nábor, ani reklamu. Svoje náboženstvo predstavuje až drsno reálne.

Na druhej strane práve táto náročnosť môže byť obrovskou výzvou. I preto, že je odpoveďou na jeho lásku k nám, ktorá išla tiež do maximálnej náročnosti. Miloval nás viac, než svoj život! Je dobré, že toto evanjelium čítame vedľa kríža…

Áno, kresťanstvo je o takomto vzťahu medzi Bohom a človekom. To nie je len o krste, či sobáši v kostole. Nie len o prihlásení sa na náboženstvo v škole. To nie je len o návšteve kostola. To nie je len o prijímaní toho, čo mi Boh dáva… Je to vzťah maximálnej lásky. Najväčšej, akej je človek schopný. To je o celom živote.

 Ale ak je to takto, tak potom by sme si mali položiť otázku – sme my vlastne kresťania? Berieme Krista vážne, alebo sa len tak hráme? Ako deti na poľovníkov, mysliac si, že je to len o puške v ruke a srnke v doline.

Ak sme ešte stále naivní, skúsme vykročiť a posunúť sa ďalej. Poznávať, praktizovať, dozrievať…

Lebo sa to oplatí. Veď čo dokáže život človeka naplniť viac, než láska. A môže byť niečo väčšie, než láska Lásky, či láska k Láske?

Prednedávnom mi kamarát spomínal staršieho pána, ktorý ho pred dvadsiatimi rokmi prijímal do miestneho poľovného združenia. Ostatné roky už nestrieľa, lebo sa mu trasú ruky. Ale bez hory a bez zveri žiť nevie. Už to nie je o poľovníckej vášni, ani o výhodách, ba ani o povinnostiach. „Ale práve tu vidíš ten vzťah“ – hovorí – „bola to jeho celoživotná láska“.

Myslím, že medzi poľovníkmi nie je ojedinelý. Že mnohí to prežívajú podobne. A ja verím, že mnohí dokážu, dokážeme, podobne prežiť aj vzťah k Bohu. Veď keď už láska k stvoreniam je taká silná, môže tak naplniť život človeka, o koľko silnejšia musí byť láska k Stvoriteľovi? „Skúste a presvedčte sa“ – pozýva nás k tomuto vzťahu dnes On sám.

DSC02626