jún 242017
 

Čítal som zaujímavú myšlienku: Prikázať mame, aby sa nebála o svoje dieťa, je ako prikazovať vode, aby nebola mokrá. Strach… Všetci ho poznáme. Strach v nejakej forme sprevádza celý náš život. Už deti sa vedia veľmi báť: samoty, tmy, svojich fantázií. Dospievajúci človek sa bojí neúspechu, sklamania, neprijatia. Potom sa bojíme o svoju prácu, finančných problémov. Neskôr o svojich blízkych. Napokon nás desia choroby, smrti. Niektoré obavy sú iracionálne, niektoré oprávnené. Strach, ten zlý strach, nie je príjemný a môže nám veľmi škodiť. Vie to aj náš milujúci Boh a tak Božie slovo je plné povzbudení proti strachu. Praotec Abrahám je pozývaný: „Neboj sa odísť zo svojej krajiny…“ Proroci sú povzbudzovaní: Nebojte sa tých, čo vám chcú ublížiť… Veľa napomenutí proti strachu nachádzame v žalmoch. Mária počuje od anjela: „Neboj sa, Mária…“ Jozef je napomínaný v prorockom sne: Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku…“ A veľa, veľmiveľa iných podobných povzbudení nachádzame v celej Biblii. Aj dnešné evanjelium sa venuje téme strachu.

Ježišove povzbudivé slová proti strachu boli adresované učeníkom, keď boli Ježišom vysielaní ako baránky medzi vlkov. Evanjelium bolo napísané v dobe, kedy kresťania sa stretávajú s otvoreným prenasledovaním zo strany pohanskej presily. Teda tieto slová zaznievajú do uší tých, ktorí objektívne pozorujúc svoju situáciu nachádzajú viac než dosť dôvodov na to, aby sa báli.

My však máme skúsenosť, že keď sa niečoho naozaj bojíme, samotné povzbudenie „Neboj sa!“ nestačí. Chce to čosi viac a toto „viac“ nám Ježiš aj ponúka…

Som rybárom a milujem rybačku. Rôznu. Rád chodím k vode s dobrými ľuďmi, ale veľmi si užívam aj, keď som pri vode sám (tam sa mi darí tvoriť najlepšie kázne). Rád chytám ryby cez deň, ale veľmi rád trávim pri vode aj noci. Priznám sa, keď som pri jazere v noci sám, niekedy prežívam v aj pocity podobné strachu. Nevidím, čo je okolo mňa, neviem, odkiaľ pochádzajú rôzne zvuky, ktoré ku mne prenikajú. Stačí však, keď sa ráno rozvidnie, odrazu je všetok strach preč.

A toto je výstižný obraz: Kto sa bojí, je ako vo tme. A potrebuje svetlo. Ježiš so svojím povzbudením: „Nebojte sa!“ prináša svetlo rozumných a presvedčivých argumentov, prameniacich z viery.

Pripomína, že sme deťmi milujúceho otca. A v túto lásku treba uveriť. Aj keď sa zdá, že zlo je silné a víťazí. Víťazí, ale len do tej miery, do akej to Boh dopustí. „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca,“ Ježiš nehovorí, že ten bezcenný vrabec nepadne. Ale ak padne, tak nie bez vedomia milujúceho otca. Všetko len po hranicu fyzickej smrti. Za túto hranicu zlo nemôže. V očiach Božích sme veľmi cenní a to je naša naozajstná hodnota. A to nám má dodávať svetlo do tmy.

Strach je veľmi často zbytočný, škodlivý, až zlý. Ale okrem toho zlého strachu existuje aj dobrý, užitočný strach. Bez tohto strachu to nejde. To je ako so šoférovaním. Začiatočník sa bojí a ohrozuje tým seba aj iných. Keď sa naučí dobre šoférovať, už je to iné. Beda však šoférovi, ktorý sa stane takým rutinérom, že sa už vôbec neobáva – ani svojich možných chýb, ani chýb iných. Takýto šofér sa stáva ozajstným nebezpečenstvom pre svoje okolie.

Pán Ježiš o tomto užitočnom strachu povedal: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“

Zaujímavé vyjadrenie. Koho tým však učiteľ myslel? Kto je tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Diabol? Dôvod na obavy tu je, isto. Veď on je padnutým anjelom, teda je dokonalejším, mocnejším tvorom, ako sme my. Lenže… Sme uprostred zápasu, v ktorom síce často vidíme, ako ten zlý často triumfuje. Ale výsledok tejto vojny je už predsa rozhodnutý a konečným víťazom bude Boh a nie diabol. A ak sme zaradení správne, sme v bezpečí. Diabol na nás nemá.

Koho sa to teda máme báť? Boha? Bázeň Božia je síce jedným z darov Ducha Svätého, ale táto bázeň nie je myslená ako strach pred Bohom. Jeho sa nemáme báť, ale milovať ho.

Kto je teda tým ozajstným nebezpečenstvom pre nás?

Prekvapivú odpoveď som dostal pri stretnutí s jedným zaujímavým človekom nedávno…

Na svete je veľa krásy. Je darom, lebo je odzrkadlením krásy Boha. Veľa nádhery nachádzame v prírode. Úžasná krása sa zjavuje v umení… obrazy, literatúra, hudba… Ale absolútnym vrcholom je krása niektorých ľudí. Aj tá krása pekných tiel, ale oveľa viac tá vnútorná krása, ktorou sa niektorým ľuďom dlhodobým zušľachťovaním podarilo pripodobniť sa svojmu Stvoriteľovi. Každý z nás pozná takých ľudí a stretnúť ich je ozajstným zážitkom.

Takýmto človekom je pre mňa jeden starý pán, ktorého poznám už dlhšie. Jednoduchý statočný človek bez veľkého vzdelania, ale s veľmi dobrým srdcom, pevnými zásadami a úžasnou hlbokou životnou múdrosťou. Rád som ho vždy stretol a veľa som sa od neho naučil. Nedávno som s ním bol, po dlhej dobe som ho stretol na jednej oslave. Tam mi pri stole prezradil jedno svoje tajomstvo. Začal tak zvláštne: „Pán farár, ja som mal zjavenie.“ Pomyslel som si, že starý pán už žiaľ asi stráca zdravý úsudok. Až kým mi nevysvetlil, o čo ide… Opísal mi, ako pred rokmi, ešte zamlada, mal ťažké životné obdobie. A keď mu bývalo najťažšie, uľavil si aj kliatím Božieho mena, hoci to odporovalo jeho výchove a tomu, v čo veril. Ale neprikladal tomu veľkú pozornosť. Až raz mal veľmi živý sen…

Bol v tom sne na púti a modlil sa pri krásnej soche Panny Márie. Pri vzájomnom pohľade cítil až nadpozemskú blaženosť, šťastie, cítil, že je veľmi milovaný. A to až do chvíle, kedy si spomenul, ako hanebne urážal Boha. Mária naňho hľadela stále rovnako, ale on ten pohľad nezniesol a musel sa odvrátiť. A blaženosť odrazu nahradila neznesiteľná hrôza.

Bol to len sen. Áno, iba sen. Ale zážitok v tomto sne mu pomohol zmeniť život, chápal silu zla a začal sa mu dôrazne vyhýbať. A dopracoval sa k tomu, že ja teraz žasnem nad krásou človeka, v akého sa vyvinul. A dostala ma veta, ktorú mi povedal: „Pán farár, to nie Boh nás odsúdi, ale my sami sa od neho odvraciame, keď sme zlí. To bude peklo!“ Zaujímavé, že tento jednoduchý človek dospel k záveru, ku ktorému sa dopracovávajú veľkí teológovia: Nie milosrdný Boh nás odsúdi, ale naše svedomie.

Koho sa to teda máme báť? Nás samých, zla, ktorého sme schopní. Len to nám môže naozaj ublížiť.

Osvietení vierou zbavme sa zbytočných, neužitočných a škodlivých strachov a upevnime sa v tom jedinom strachu, ktorý je pre nás užitočný.