dec 182014
 

Strach. Patrí k univerzálnym skúsenostiam celého ľudstva. Kto z nás už nezažil strach? Všetci sa čohosi bojíme. Niekedy sú to obavy odôvodnené, niekedy iracionálne… Niekedy je strach užitočný – ľudia, ktorí sa neboja v niektorých situáciách (napríklad šoférujú príliš odvážne, bez bázne a rešpektu) sa stávajú nebezpečnými sami pre seba i pre svoje okolie. Ale väčšinou je strach škodlivý – oberá nás o pokoj, rozvahu a o odvahu.

V dnešnú štvrtú adventnú nedeľu nám evanjelista Lukáš vykresľuje pred našim duchovným zrakom situáciu zvestovania – tajomného stretnutia anjela Gabriela s Máriou. Po zvláštnom a zároveň krásnom pozdrave sa anjel Márii prihovára zaujímavými slovami: „Neboj sa, Mária…“ A podľa Matúšovho evanjelia anjel aj Jozefa oslovuje: „Nemaj strach prijať Máriu, svoju manželku…“

Neboj sa… Nemaj strach… Aké miesto má strach v tejto kľúčovej udalosti v dejinách stvoreného sveta?

Osobne veľmi obdivujem a veľmi si vážim prácu historikov – ale tých naozaj dobrých historikov. Lebo sú aj historici slabí – hoci možno majú dobrú pamäť a dokážu vymenovať všetky udalosti, ktoré sa stali a priradiť k nim aj dátum, ale tu to končí. Potom sú historici, ktorí sa pustia aj do hodnotenia histórie a do hľadania súvislostí, ale sú povrchní a plytkí… jednoducho pozerajú sa na históriu našimi očami, z nášho uhla pohľadu, s poznatkami a skúsenosťami nás, ktorí už vieme, ako dopadlo to, čo bolo prítomnosťou kedysi dávno. Pozrime len, akí sme povrchní pri hodnotení dávnej i nedávnej histórie (stredovek, Slovenský štát, socializmus). Mali by sme byť pokornejší pri posudzovaní a odsudzovaní tých, ktorí len chceli žiť svoj život a jesť svoj chlieb v časoch, ktoré neboli jednoduché. Raz bude aj nás história súdiť… nás, ktorí len chceme žiť svoj život a jesť svoj chlieb v našej dobe, ktorá produkuje toľko globálnych nespravodlivostí a systémových hriechov, koľko ich tu na svete ešte asi od počiatku nebolo. Dobrí historici naproti tomu vedia nielen opísať, ale aj chápať historickú situáciu, poznanie a zmýšľanie z minulosti…

Pozývam vás teraz pozrieť sa na zvestovanie očami dobrého historika. Pri povrchnom pohľade môžeme povedať, že nieto dôvodu na strach. Veď Mária sa má stať Božou matkou, najväčšou ženou celej histórie, jej život má byť z pohľadu večnosti najväčším možným úspechom. Prečo teda strach? Pohľad do hĺbky danej situácie nám dáva tušiť, že tam dôvodov na strach bolo veľa… Veď sa má stať čosi nečakané a neznáme, a toho sa obyčajne bojíme. Majú sa zmeniť všetky jej plány, sny a túžby… a nielen jej, ale aj jej milovanému Jozefovi. A tá hrozná spoločenská a sociálna hrozba – stať sa slobodnou matkou v spoločnosti, v akej žila…

Nevieme to pochopiť a precítiť? Tak sa len pravdivo pozrime na našu vlastnú situáciu…. Koľko krát pociťujeme nepomenovaný a možno nepriznaný strach v našich osobných momentoch milosti… Keď pocítime volanie, že by sme nejaký hriech mali zanechať… a nenájdeme odvahu k tomu kroku. Alebo pocítime túžbu, že by sme sa mali viac a lepšie modliť, viac sviatostne žiť… Ponaprávať a poprehlbovať vzťahy… Ak sa na to pozrieme objektívne – sú to skutočné chvíle milosti, v ktorých nás Pán vo svojej láske volá… Ale my sa bojíme odpovedať – a dôvod si vždy nejaký nájdeme, alebo rozhodnutie presunieme na neskôr, prípadne to volanie nejako prehlušíme…

Čo s našim strachom?

Nedávno som videl zaujímavý český film „Osmy“. Je z obdobia normalizácie – 80. roky 20. storočia. Chlap sa zobudí po opici. Na fláme v noci predtým opitý skoro nevedome podpísal chartu 77. Celý deň sa na neho valí jedno nešťastie za druhým: v súkromí, v práci, začala ho prenasledovať ŠTB a celý jeho svet sa rúca. A k tomu všetkému má navečer dohodnuté po známosti a po dlhom čakaní aj trhanie zubov múdrosti, ktorého sa panicky bál. Rezignovaný napokon usadá do kresla zubára a po umŕtvení zubov zavrie oči a očakáva ohromné trápenie. Po nie dlhej chvíli mu zubár zahlási: „Tak, už to je…“ „To nie je možné, veď to nič nebolo!“ Primár mu odpovedal: „No vidíte, znovu sa potvrdilo, že najväčší strach nám robí náš vlastný strach.“ Muž sa zamyslel nad múdrosťou týchto slov a uznal ich hlbokú pravdivosť. Vyjdúc z ordinácie sa smelo pustil do rozhovoru s ŠTB-ákmi, čo ho prenasledovali. Oni zistili, že keď sa ich už nebojí, nemajú mu moc čo urobiť. A bez strachu sa pustil aj do ostatných problémov, ktoré predtým nezvládal.

Najväčší strach nám robí náš vlastný strach. Najskôr treba prekonať ten. Anjel Márii aj povedal, ako: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha.“
Sme predsa Bohom milovaní. Prečo sa tak bojíme uveriť v lásku Božiu?

Svätec nedávnej minulosti Ján Pavol II. ako prvé po svojom zvolení za pápeža zvolal: „Nebojte sa! Otvorte, ba priamo rozrazte dokorán brány Kristovi! Otvorte svoje srdcia, svoje životy, svoje pochybnosti, ťažkosti, svoje radosti a city jeho spásonosnej moci a nechajte ho vstúpiť do svojich sŕdc. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človeku. Jedine on to vie … !“