jún 282015
 

Čas dovoleniek a pútí sa rozbieha plným prúdom a možno že ste už niektorí aj niečo zo svojich plánov stihli realizovať. Súčasťou púte, z ktorej som sa nedávno vrátil bolo aj pútnické miesto Marija Bistrica. Najväčšie mariánske pútnické miesto v Chorvátsku. Ročne sa tam zastaví 800 000 ľudí. Napriek tomu som sa v štatistikách o živote cirkvi v Chorvátsku dočítal, že za posledných 25 rokov klesol počet katolíkov hlásiacich sa k viere o 25%. Čo je teda zhruba pokles o 1% ročne…

Príčin, prečo sa ľudia prestávajú hlásiť k viere v Boha je určite mnoho. Ja sa dnes chcem zastaviť pri jednej z nich a to pri nedostatku odvahy.

V evanjeliu dnešnej nedele z Markovho evanjelia zaznieva z Ježišových úst veta: „Neboj sa, len ver.“

Pozrime sa v kontexte komu a za akých okolností je adresovaná. Za Ježišom prišiel predstavený synagógy Jairus, ktorému ochorela dcérka a chcel aby Ježiš prišiel, položil na ňu ruky, žeby ozdravela a žila. Po zdržaní sa na ceste „zavinené“ drzo veriacou ženou, ktorá bola po dotyku Ježišových šiat uzdravená, prichádzajú poslovia zlých správa. Oznamujú otcovi, že jeho chorá dcérka umrela. Načo teda unúvať učiteľa. A vtedy Ježiš hovorí onú silnú vetu, povzbudenie, ktoré stojí zoči voči skúsenosti smrti a beznádeje: „Neboj sa, len ver.“

Táto jeho povzbudzujúca veta zaznieva dnes nám všetkým. Ako obstojí zoči voči tomu, čo nás dnes oberá o odvahu veriť??? Je to ponajprv skutočnosť toho, že Boh, ktorého veríme je, bol a zostane tajomstvom. Je vzrušujúce neustále sa mu snažiť porozumieť viac a viac, ale môže byť frustrujúce uvedomiť si, že porozumieť úplne a vo všetkom sa nemôže podariť nikdy. Krásne to pripomenul vo svojom príhovore pri nedávnej vysviacke nového českobudějovického biskupa kardinál Dominik Duka, keď poukázal na to, že Pravdu nikto z nás nevlastní, ani ju nemá na svojom konte.

Druhým požieračom našej odvahy veriť sú ľudia, ktorí sa k viere hlásia. Aj oni sú tajomstvo, ktorému je niekedy ťažko porozumieť. Jedni sa k viere hlásia a vidieť, že meno kresťan je naozaj „nomen omen“ teda meno, ktoré je znamením. Znamením, že v ich živote prebieha dialóg s Bohom, ktorý je živý, ktorý je Život. Iní sa k viere hlásia, ale možno sa im prihovárajú slová z knihy Zjavenia sv. apoštola Jána: „Máš meno, akoby si žil, ale si mŕtvy…“ Zjv 3,1. A ďalej sú ľudia, ktorí sa k viere nehlásia a predsa v ich živote stretáme akúsi skrytú, nepomenovanú Božiu prítomnosť. A konečne sú ľudia, ktorí sa k viere nehlásia, a ešte svojím životom jasne deklarujú svoje stanovisko proti Bohu. Ako sa v tomto všetkom nestratiť?

Nakoniec každý z nás, ktorý sa usilujeme vieru žiť sme tajomstvom, ktoré nás mnohokrát prekvapuje či až unavuje v odvahe veriť. Pričasto si uvedomujeme známy pavlovský rozpor: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. Rim 7, 15

Napriek tomuto trojrozmernému tajomstvu tvrdím, že veta: „Neboj sa, len ver“ nám môže pomôcť obstáť. Pripomeňme si, že Cirkev rastie príťažlivosťou. A príťažlivosť je obsiahnutá v dare viery pre každého človeka. Je súčasťou jeho originality. Len ju potrebujem objavovať a znovu si ju uvedomiť. V dnešnom stretnutí s Ježišom pozývam všetkých prosiť o otvorené oči, aby sme našli odpoveď na otázku: V čom je moja viera príťažlivá? V tomto období života, v súčasnom prežívaní viery. Verím, že nám dobrý Boh pomôže práve tomuto porozumieť.

Na povzbudenie príťažlivosť viery mladého muža z Poľska, ktorého som nedávno stretol v komunite Cenacolo. Pred 2 rokmi prišiel ako stroskotanec života, závislý na drogách. Dnes je z neho človek, ktorý sa usiluje pomáhať chalanovi, ktorý prišiel do komunity nedávno a pripomína mu seba spred 2 rokov. Zo zápalom hovorí o terapii: komunity, fyzickej práce a modlitby a ohníčky v jeho očiach dosvedčujú autenticitu jeho slov. Parafrázujem: Vstávame ráno na modlitbu o 6.00 v kaplnke. Ale niekedy je dobré vstať o 30 minút skôr a prísť na adoráciu sám. Ten čas s Ježišom je lepší ako spánok! A opakujem: toto hovorí 22 ročný mladý muž, ktorý ešte prednedávnom kráčal po širokej ceste, ktorá vedie do záhuby. Pre mňa je príťažlivosť viery v jeho slovách, dodáva mi to odvahu zápasiť s presvedčením, že ranný spánok je dôležitejší a lepší než si na jeho úkor predlžovať čas modlitby.

V čom je tvoja viera príťažlivá?

Keď budeme aj dnes stáť v spoločenstve veriacich v našich chrámoch, žasnime nad pestrosťou príťažlivosti ich viery. Príbeh viery aspoň niektorých určite poznáme a žiaľ príbehy mnohých nepoznáme. Citlivo a s úctou im môžeme neustále ponúkať ten svoj príbeh, jeho príťažlivosť hoci v pozadí so všetkým tým „iba ľudským“. Vo viere, že aj oni nám trochu viac poodhalia tajomstvo svojej viery ako odpoveď na našu ponuku. A tak budeme môcť v novom význame prežívať modlitbu, ktorej základ niekedy zaznieva v liturgii: „Prosím ťa, Bože, náš Otec, daj nám tak prežívať vieru v Teba, žeby sa raz na nás nevzťahovali slová: Pamätaj na našich zosnulých, ktorých vieru IBA TY SI POZNAL…