okt 192008
 

Liturgické čítania

Evanjelium tejto nedele vrcholí v nesmrteľnej Ježišovej vete: „Dávajte …, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Nie cisárovi alebo Bohu, nie jednému alebo druhému, ale každému tak, ako mu to zodpovedá. Ide o počiatok oddelenia náboženstva od politiky, ktoré až do tejto chvíle vo všetkých národoch a za všetkých vlád platili ako neoddeliteľné.

Židia boli zvyknutí predstavovať si, že Mesiáš zriadi Božie kráľovstvo na zemi ako teokraciu, to znamená ako priamu vládu Boha zrealizovanú jeho ľudom. Ježiš však namiesto toho zjavuje Božie kráľovstvo, ktoré je v tomto svete, ale nie je z tohto sveta a teda leží v úplne inej rovine a preto dokáže pretrvať pri každej možnej vláde, a je jedno či ide o cirkevnú alebo svetskú formu vládnutia. Tak sa dáva výraz dvom rozdielnym druhom výsostnej moci Boha vo svete – duchovnej moci, ktorá tvorí to kráľovstvo, v ktorom Boh skrze Krista realizuje svoju moc vlády priamym spôsobom – a časnej alebo politickej moci, ktorú Boh realizuje nepriamo tak, že zveruje vládu slobodnému výkonu jednotlivých osôb a súhre druhotných príčin.

Cisár a Boh sa nenachádzajú na tej istej úrovni, pretože cisár je závislý od Boha a zodpovedá sa mu. „Dávajte …, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu,“ preto znamená „dať cisárovi to, čo si sám Boh želá cisárovi dať ”. Boh je v každom prípade najvyšším vládcom. My nie sme vlastníctvom dvoch panovníkov a my nie sme povinní slúžiť „dvom pánom“.

Kresťan je slobodný poslúchať štát, ale aj odporovať mu, ak sa ten stavia proti Bohu alebo jeho zákonu. Nemá zmysel odvolávať sa na rozkazy predstavených, ako to robili napríklad tí, čo sa museli pred súdom zodpovedať za vojnové zločiny. Predtým, než poslúchneme človeka, musíme poslúchnuť Boha a najvnútornejší hlas svedomia. Nesmieme cisárovi predať svoju vlastnú dušu, ktorá predsa patrí iba Bohu.

Prvý, kto z toho vyvodil praktický úžitok, bol sv. Pavol. On napísal: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. … Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci“ (Rim 13,1-6). Pre kresťana (a pre všetkých čestných ľudí) je povinnosťou spravodlivosti a záväzkom svedomia plniť svoje povinnosti platenia daní.

Štát má za úlohu zabezpečovať poriadok, obchod a všetky služby. Občanovi dáva niečo, za čo má právo na protislužbu, aby bol schopný naďalej takéto služby poskytovať. Isté rozmery daňových únikov, tak nám pripomína Katechizmus, sú smrteľným hriechom. Pritom totiž nejde o okradnutie „štátu“ prípadne „nikoho“, ale o okradnutie spoločenstva – teda všetkých. To znamená na druhej strane samozrejme aj to, že štát musí byť spravodlivý, keď dane ukladá.

Spolupráca kresťanov na budovaní spravodlivej a pokojnej spoločnosti sa však neobmedzuje na platenie daní, ale musí sa rozšíriť aj na napomáhanie všeobecne platných hodnôt, ako sú rodina, ochrana života, solidarita s najchudobnejšími, alebo pokoj. Iná oblasť, v ktorej by mali kresťania poskytovať svoj trvalý prínos, je politika. A nie bezpodmienečne iba to, čo sa týka jej obsahu, ale predovšetkým to, čo sa týka jej metód a štýlu. Atmosféra, v ktorej sa musia neustále vybojovávať právne spory, sa musí vyčistiť a treba znovu nastoliť vzťah vzájomnej úcty medzi oboma zúčastnenými stranami.

Úcta k blížnemu, miernosť, schopnosť sebakritiky – to sú vlastnosti, ktoré musí Kristov učeník vnášať do všetkých záležitostí, aj do politiky. Kresťana je nedôstojné, oddávať sa urážkam, sarkazmom a ponižujúcim hádkam. Pretože ak je to tak, ako povedal Ježiš, že ten, kto svojmu bratovi povie „ty bohapustý blázon pôjde do pekelného ohňa“, čo sa potom stane s mnohými politikmi?

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)