apr 302006
 

Evanjelium dnešnej nedele nám ukazuje jedno z mnohých zjavení Zmŕtvychvstalého. Emauzskí učeníci práve dorazili udychčaní do Jeruzalema a rozprávajú, čo sa im počas ich dlhej cesty prihodilo, keď sa objavil medzi nimi Ježiš hovoriac: „Pokoj vám!“ Najskôr preľaknutie, akoby mali nejakú vidinu, potom úžas, pochybovačnosť a nakoniec radosť. Dokonca pochybovačnosť a radosť spolu: „Pre veľkú radosť ešte neverili a boli užasnutí.“

Ich pochybovačnosť je celá zvláštna. Je to postoj toho, ktorý už verí (ak nie, nebola by tam radosť), ale nevie si to uvedomiť. Ako keď niekto hovorí: príliš krásne, aby to bola pravda! Môžeme ju nazvať, s paradoxom, viera pochybovačná alebo neveriaca. Na overenie, Ježiš si od nich pýta niečo na zjedenie, pretože nič nie je také spoločné ako jedlo, ktoré posmeľuje a vytvára spoločenstvo.

Toto všetko nám prináša niečo dôležité ohľadom zmŕtvychvstania. Ono nie je len veľký zázrak, argument alebo skúška, v prospech pravdy o Kristovi. Je to viac. Je to nový svet, do ktorého sa vstupuje s vierou, ktorú sprevádza úžas a radosť. Zmŕtvychvstanie Krista je „novým tvorením“. Nehovorí sa len o viere, že Ježiš vstal z mŕtvych; hovorí sa o poznaní a prežívaní „moci jeho zmŕtvychvstania“ (Fil 3, 10).

Táto dimenzia viac prehĺbená vo Veľkej Noci je zvlášť precítená u našich bratov pravoslávnych (aj u gréckokatolíkov). Pre nich je zmŕtvychvstanie Krista všetkým. Vo veľkonočnom čase, keď niekoho stretnú, sa pozdravia: „Kristus vstal z mŕtvych!“, na čo druhý odpovie: „Naozaj vstal z mŕtvych!“ Tento zvyk je natoľko zakorenený v ľuďoch, že sa rozpráva nasledovný príbeh, ktorý sa stal na začiatku boľševickej revolúcie. Bola zorganizovaná verejná diskusia ohľadom zmŕtvychvstania Krista. Najskôr hovoril ateista, zničiac navždy, podľa svojej mienky, vieru kresťanov v zmŕtvychvstanie. Keď ateista odišiel, prišiel na pódium pravoslávny kňaz, ktorý mal názor kresťanov obrániť. Pokorný kňaz pozrel na hromadu ľudí a povedal jednoducho: „Kristus vstal z mŕtvych!“ Všetci spoločne odpovedali, skôr než by rozmýšľali: „Naozaj vstal z mŕtvych!“ A kňaz odišiel v tichu z pódia.

Z histórie vieme, ako bolo predstavované zmŕtvychvstanie v západne tradícii, napríklad u Petra od Františky (Piero della Francesca). Ježiš, ktorý vychádza z hrobu, vztyčuje kríž ako zástavu víťazstva. Tvár ukazuje mimoriadnu vieru a istotu. Avšak jeho víťazstvo je na jeho vonkajších nepriateľoch, pozemských. Úrady pridali pečate na jeho hrob a hliadky na stráženie, a hľa, pečate sú porušené, stráže spia. Ľudia sú prítomní iba ako nečinní a pasívni svedkovia; v skutočnosti neprevzali podiel na jeho zmŕtvychvstaní.

Vo východnej ikone je scéna úplne odlišná. Neodohráva sa v otvorenom nebi, ale pod zemou. Ježiš, vo svojom zmŕtvychvstaní, nevystupuje, ale zostupuje. S mimoriadnou silou berie za ruku Adama a Evu, ktorí čakajú v kráľovstve mŕtvych a ťahá ich so sebou k životu a zmŕtvychvstaniu. Za dvomi prarodičmi sa nachádza nespočetná rada mužov a žien, ktorí čakajú vykúpenie. Ježiš šliape brány kráľovstva mŕtvych, ktoré práve vytrhol a zničil on sám. Víťazstvo Krista nie je toľko na nepriateľoch viditeľných, ako na tých neviditeľných, ktorí sú viac hroznejší: smrť, tma, úzkosť, diabol.

Aj my sme zatiahnutí do tohto predstavenia. Zmŕtvychvstanie Krista je tiež naše zmŕtvychvstanie. Každý človek, ktorý pozerá, je pozvaný stotožniť sa s Adamom, každá žena s Evou, a natiahnuť svoju ruku, aby ju mohol Kristus chytiť a ťahať z hrobu. Toto je nový všeobecný veľkonočný exodus, východ. Boh prišiel „so silným ramenom a roztiahnutou rukou“, aby vyslobodil svoj ľud z otroctva viac tvrdšieho a všeobecnejšieho ako bolo to v Egypte.