mar 262006
 

Myslím, že všetci poznáme slovný zvrat „potemkinove dediny“. Ide o to, že knieža Potemkin, aby oklamal ruskú cárovnú, dal postaviť domy a budovy z papiera a zďaleka vyzerali ako naozaj. Cárovnej to údajne stačilo. Toto nám však pripomína dôležitú pravdu: pohľad zďaleka ľahko oklame. Okrem toho nás to vedie k zamysleniu, či tiež niekedy nestaviame potemkinove dediny.

Čítanie z Druhej knihy Kroník nám prináša zaujímavú informáciu. Kňazské kniežatá i ľud množili nevernosti a napodobňovali ohavnosti pohanov a poškvrnili Pánov dom v Jeruzaleme. Boh ich napomínal cez svojich poslov, ale oni ich vysmiali a tupili. Až vzrástol Pánov hnev proti jeho ľudu a už nebolo lieku… Nepriatelia spálili Boží dom, zrúcali jeruzalemské múry, podpálili všetky paláce a zničili cenné predmety. Z tejto informácie sa dozvedáme, že hoci ešte stál Jeruzalemský chrám a v ňom sa prinášali obety, že hoci tam boli ešte vzácne nádoby a okolo Jeruzalema pevné múry, obsah, duch sa už stratil a všetko pracovalo na spôsob „potemkinových“ dedín. Jeruzalemské obranné múry už nemali čo brániť. Preto ich Boh vydal do rúk nepriateľov.

Ťažko v tejto chvíli neobrátiť zrak k súčasnosti a nespýtať sa, čo to žijeme my teraz. Pevne vybudované štruktúry a inštitúcie, v ktorých už niet ducha, alebo duch, vzťahy, ktoré nepotrebujú obranné múry, pretože sa bránia svojou vnútornou silou? V Cirkvi má byť jedno i druhé, ale ako pripomína kardinál Ratzinger, radšej menej organizovania. Dobre je všimnúť si dejiny vyvoleného národa a zbadáme tam zaujímavý jav: Izrael nepotreboval žiadne obranné valy pokiaľ bol verný Pánovi. Po púšti putoval ako novorodenec, ako holúša, ako šteniatko, ktoré sa nevie brániť pred pazúrmi dravcov, ale ani to nebolo treba, pretože Pán bol jeho ochranou, Pán bol jeho pastierom, ako strážca sa utáboril anjel Pána okolo bohabojných. Nebolo treba múrov, pretože bolo pevné vnútro. A naopak. Vždy keď sa duch vytratil, budovali sa vonkajšie opevnenia a navonok boli také silné a pevné, ibaže už nemali vlastne čo brániť. Nakoniec vždy padli.

Zdá sa, že na začiatku tretieho tisícročia stojíme pred dilemou: budeme stavať opevnenia, alebo budovať vzťahy? Vzťahy k nášmu Pánovi a vzťahy medzi sebou. Myslím, že odpoveď je jednoznačná, veď Kristus už raz navždy zbúral múr rozdelenia, bolo by chybou znova ho budovať. Taký je aj pohľad Jána Pavla II. keď hovorí: Pre dejinnú cestu Cirkvi budú potrebné aj v novom storočí mnohé veci. Ale ak bude chýbať láska (agapé) všetko bude daromné.

Skutočne. My nepotrebujeme pevné hradby, ale pevné vzťahy…