jún 252006
 

Hovorí sa v jednom príbehu, že istý chlapec padol do vody a začal sa topiť. Išiel okolo nejaký pán a ten, keď to zbadal, začal chlapca hrešiť, že prečo šiel tak blízko k vode, prečo si nedával väčší pozor. Chlapec, ktorý zápasil z posledných síl s vlnami mu zakričal: Nemohli by ste ma najskôr vytiahnuť? Potom ma môžete hrešiť…

Ten správny postup je skutočne takýto. Najskôr podaj pomocnú ruku, pomôž, ukáž, že miluješ a potom budeš mať príležitosť povedať aj pravdu a potom aj ľahšie ľudia pravdu prijmú. Pán Ježiš to takto robil, mali by sme sa od neho učiť. Evanjelium dvanástej nedele nám hovorí o „chlapcoch“ – dvanástich apoštoloch, ktorí sa tiež topili. Strhla sa veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. Majster ale spal na poduške. Samozrejme, že ho zobudili a možno už aj trochu nervózne mu povedali: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? A jeho reakcia? Dve pohrozenia. Prvé vetru a moru: Mlč, utíš sa! A druhé apoštolom: Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru?

Postup Pána Ježiša je teda jasný. Najskôr utíšil more, zbavil apoštolov nebezpečenstva a strachu, najskôr ich zachránil a potom aj napomenul. Nerobil to naopak.

Pri našich stretnutiach s ľuďmi by sme na to nemali zabúdať. Náš vzťah k nim totiž môže byť poznačení tým, že ich hrešíme, napomíname, ohlasujeme im pravdu, ktorá aj pravdou skutočne je, ale oni ju ešte nedokážu prijať. Treba jej pripraviť cestu láskou, službou, porozumením. Podávať pravdu bez lásky by bol totiž fanatizmus a podávať lásku bez pravdy by zas bola pastoračná fantázia. Treba pripraviť cestu, treba milovať, ale zasa treba aj pravdu povedať. Pravda a láska sa majú vždy stretnúť, mali by byť nerozlučnou dvojicou, pričom láska predchádza.

Matka Tereza raz našla na ulici človeka, ktorý už umieral a ktorého si nikto nevšímal. Zomieral v špine, v chorobe, v opustení. Postarala sa oň, urobila čo mohla, aby mu preukázala lásku a potom sa ho spýtala: veríš v Boha? A on jej odpovedal: Áno. Teraz už verím.

Možno mnohí okolo nás ešte neveria. Možno preto, že sa topia a my im kážeme o tom akí sú zlí a neopatrní, ako si mali dávať väčší pozor. Keby sme prestali rozprávať a započúvali sa do ich, možno už tichého a slabnúceho hlasu, počuli by sme asi tú dôležitú vetu: Najskôr ma vytiahni a potom ma môžeš aj hrešiť…