nov 012014
 

Liturgické čítania

Skoro každý z nás ideme v tieto dni na cintorín. Chceme si uctiť našich drahých zosnulých. Oživiť spomienky, ktoré rok čo rok blednú a stávajú sa prchavejšími. A zároveň obhájiť svoju nádej – že raz aj my nebudeme „zabudnutí“ – pred tou najoprávnenejšou porotou, ktorú môžeme (aj nemusíme) pri hroboch stretnúť: pred porotou smrti.

V kostoloch na nás dnes čaká bohatšia ponuka Slova, v ktorom je život. Možno aj preto, aby sme pri spomínanej obhajobe našej nádeje obstáli. Máme na výber 3 možnosti bohoslužby slova. A o nádeji sa hovorí v každom z čítaní z ponuky č. 2. Najprv z knihy Múdrosti:

            „Tí, čo v neho dúfajú, poznajú pravdu a verní zotrvajú v láske pri ňom, lebo pre svätých je pripravená milosť a zľutovanie a pre jeho vyvolených odmena.“          Múd 3,9

            Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. 1 Sol 4,13 –14           To bolo od sv. Pavla Solúnčanom.

A nakoniec Ježišove slová v evanjeliu sv. Jána: Ježiš povedal zástupom: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“            Jn 6,51

Včera som bol na cintoríne na vzácnych ekumenických bohoslužbách, ktoré sa konali ako pietna spomienka a modlitba aj v spolupráci s ľuďmi z mesta či dediny. A znovu som si uvedomil tú krehkosť nádeje nás ľudí, najmä ak je postavená mimo Boha. Zoči voči tribunálu smrti a času blednú plamienky sviečok, vednú alebo mrznú kytice kvetov, aj hĺbka hudby či poézie dostáva akýsi šedivejší šat. A ťažko sa hľadajú slová.

To, čo má šancu obstáť je modlitba s vierou v toho, ktorý zobral smrti posledné slovo. Modlitba s vierou v Ježiša, Krista. Od čias Jeho víťazstva je On, ktorý má posledné slovo. On, ktorý je Život; on ktorý prináša život v plnosti. V ňom sa na modlitbu môže premeniť aj zapálenie sviece, aj položenie kvetov, aj slovo či hudba…

Včera z mnohých náhrobných kameňov na mňa dýchal ten strach, ktorý je opakom nádeje: …aby sme neboli zabudnutí… A preto tie najtvrdšie kamene, najhlbšie vyryté zlaté nápisy, najoriginálnejšie tvary. Ale pravdou je, že raz umrie na tomto svete posledný človek, ktorý si nás ešte bude pamätať. Ktorý keď bude stáť nad naším hrobom, bude mať nejakú osobnú skúsenosť vzťahu s nami. A čo potom?

V srdci si nosím skúsenosť z návštevy 2 hrobov: 5 000 rokov stará pyramída v egyptskej Gíze: človek prekoná klaustrofobické pocity a v 30 stupňovej páľave po štyroch prejde tunelom, aby sa ocitol vo vnútornej miestnosti, kde bol kedysi údajne pochovaný človek. Vo všetkej úcte ku zosnulému tomu miestu chýbala nádej práve tak, ako vzduch, ktorý bol takmer celkom vydýchaný. A potom hrob brata amerického prezidenta Róberta F. Kennedyho na „Arlington cemetery“ vo Washingtone: jednoduchý biely drevený kríž v zelenej tráve a na ňom rok narodenia a rok smrti. A nádej, ktorá sa mi tam prihovorila bola prekvapivo veľká. Stále ju v sebe nosím – aj napriek tomu, že v hrobe predo mnou ležalo telo muža, ktorý sa dožil 43 rokov a bol zavraždený.

Áno, verím že je rozdiel: v nádeji postavenej na tom našom, ľudskom a v nádeji postavenej na Ježišovi, ktorý sa aj dnes vteľuje do našich životov. Jedna bledne a rozsýpa sa, zaniká v krátkozrakom optimizme či ilúzii. Druhá zostáva, aj keď k nám prežaruje len ako cez škáry zatvorených dverí smrti, za ktorými svieti svetlo večnosti. A ten rozdiel často vnímam aj v mŕtvych tvárach ľudí, ktorých idem pochovávať. Jedni majú výraz beznádeje, lebo smrť napísala do ich výrazu tváre svoje posledné slovo. Smrť, ktorá ich olúpila o všetko: o život, o rodinu, o majetok o sny a plány. Druhí majú vo výraze tváre napísané: Poznal a uveril som v niekoho kto premohol smrť; a vierou som prijal ten vznešený dar mať podiel na Jeho víťazstve.

Na záver mám jednu trúfalú otázku, ktorú si môžeme uvedomiť vtedy, keď sa v tieto dni postavíme pred ten pomyselný tribunál smrti ( nielen smrti všeobecnej, nielen smrti tých druhých ale aj smrti mojej…): Aký výraz tváre, aké slovo raz budú čítať ľudia, ktorí sa prídu s nami ku rakve rozlúčiť z našej tváre? A aké chceš aby tam čítali?