nov 202016
 

Poznáme mnohí vyjadrenie: Toto je kosť z mojich kostí. Používame to často v rodine, aby sme sa identifikovali s tými, s ktorými nás viaže veľmi blízke puto. Dnešné 1. čítanie hovorí o vernosti členov izraelských kmeňov tomu, koho si zvolili za kráľa. A bol to Dávid. Hneď na začiatku dnešného zamyslenia mám 2 priania: kiež by sme aj my vedeli lepšie prežiť identitu, ktorú kedysi v raji Adam objavil, keď zvolal pri pohľade na Evu: Toto je konečne kosť …. z mojich kostí… A kiež by sme mohli aj my, keď sa pozrieme na náš vlastný život, povedať: Pane som tvoja kosť, teda patrím ku Tebe, sme prepojení a chcem to žiť.

Môžeme sa spolu zamýšľať nad skutočnosťou kráľovstva, ktoré založil Ježiš. Nad jeho kapacitou. V 2. čítaní sa hovorilo o tom, že Boh nás urobil súcimi mať účasť na jeho kráľovstve. Že nás do neho preniesol. A myslím, že aj znovu a znovu prenáša (napr. pri odpustení a zmierení sa s ním či už vo sviatosti krstu alebo pokánia). My sme pre to nič nemuseli urobiť, okrem prijatia ruky, ktorú nám ponúka. Keď si spomenieme napr. na roky, kedy sme sa pripravovali na vstup do EU, koľko rokovaní, koľko pravidiel, koľko podmienok sme potrebovali naplniť, aby nás prijali. Aj dnes, keď riešime utečencov, keď diskutujeme o tom koľko ich Európa môže a má prijať, vidíme aké krehké sú ohraničenia ľudských kráľovstiev, monarchií, či akýchkoľvek iných človečích usporiadaní. A Božie kráľovstvo je pre všetkých. Nemá hraníc. Jeho kapacita je stále otvorená. A práve tak veľký je aj Kráľ, ktorý v tom kráľovstve vládne. A ním je Ježiš.

V dnešnom evanjeliu sa zdá byť obraz tohto kráľa Ježiša a jeho kráľovstva predstavený tak, ako na ňom pracuje peklo a jeho sympatizanti už 2000 rokov: smiešny, banálny, odpudivý. Pozrime sa na to spolu s evanjelistom sv. Lukášom:

Poprední muži sa posmievali Ježišovi na kríži a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“
Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“
A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“
Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“
Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Lk 22,35-43

Na prvý pohľad je to katastrofálna prehra. Keď do obrazu ale pridáme svetlo viery, s úžasom uvidíme, že je to vlastne korunovácia Kráľa. Krista Kráľa! Kráľa, ktorý dokončuje svoju misiu. Prišiel zachrániť svet. A ponúknuť človeku, ktorý uveril sebeckému životnému krédu o sebazachraňovaní nový životný štýl. Nestačí zachrániť najprv seba a možno keď si dobrým človekom aj tých druhých. Ježiš nám ukazuje zvláštnosť jeho kráľovstva, kde sa každý člen kráľovstva učí žiť tak, aby zachraňoval druhých. A pri tom objavuje, že vlastne dovoľuje, aby Ježišovo vykúpenie zachraňovalo jeho samého.

Akú ty máš skúsenosť s Božím kráľovstvom? Bol si tam niekedy? Dá sa tam „byť“ niekedy? Čo to znamená byť v Božom kráľovstve? Ježiš tvrdí: nie je ďaleko; je uprostred nás, je v nás.

Môžeme to prirovnať ku návšteve cudzej krajiny. Čo vieme povedať o krajine, v ktorej sme nikdy neboli? A čo o krajine v ktorej sme na chvíľu žili? Aký je v tom rozdiel? Božie kráľovstvo nie je krajina ale predsa je to skutočnosť, do ktorej sme pozvaní vstúpiť.

            Keď navštívime „cudziu“ krajinu, získame novú skúsenosť vidieť ináč svet v ktorom žijeme. To je ovocie tej návštevy. Aké je ovocie skúsenosti z Božieho kráľovstva? Ja si myslím, že je ňou radosť. Radosť o ktorej hovorí Ježiš: tú vám nikto nebude môcť vziať. Radosť z viery, z Boha, zo sveta, zo života, zo seba, z druhých ľudí…

Veľa tejto radosti prajem každému z Vás aj v tomto poslednom týždni cirkevného roka.