apr 182014
 

AI: Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie! – hovorí slovenské príslovie. Iste poznáte – i zo skúsenosti. Bez komunikácie to medzi ľuďmi nefunguje. Keď nerozumieme, o čo ide, ako môžeme pomôcť? Ako môžeme zdieľať život s niekým, o kom nič nevieme, kto o sebe nič nepovie? To sa jednoducho nedá…

KE: Pri Sedembolestnej je to však paradoxne inak. V stati o Ježišovom utrpení, ktorú sme počuli, sme mohli vidieť aj ju. Aj keď sa spomína len situácia, keď ju Ježiš zazrel pod krížom spolu s Jánom, a keď k nej a k nemu prehovoril, ľudová zbožnosť ju vidí pri Ježišovi v celom procese. Práve sem kladie 4. až 7. meč, ktorý zasiahol jej materinské srdce. Najskôr je to stretnutie na krížovej ceste. Potom vníma Máriu pod krížom, čo bolo aj v evanjeliu. Následne si ju predstavuje, ako objíma jeho mŕtve telo a potom ako odprevádza jeho telo do hrobu. Tam všade ju vidíme, ale nepočujeme. Mária mlčí. A predsa jej rozumieme. Veď inak by sme si ju ako Sedembolestnú nezvolili za svoju patrónku!

DI: Rozumieme jej, lebo napriek spomenutému prísloviu a mnohým životným skúsenostiam chápeme, že vrchol medziľudskej komunikácie, zdieľania osudu, vrchol lásky nie je v slovách. Na vrchole už netreba nič hovoriť. A dnešná liturgia je o vrchole. Veď ten, ktorého utrpenie sme sledovali, pred pár hodinami, pri poslednej večeri, povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ A k tomuto jeho vrcholu lásky sa ona pripája svojim mlčaním. Najdôležitejší dokument II. Vatikánskeho koncilu Lumen gentium to píše takto: „Panna Mária verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde nie bez Božieho zámeru so svojim Jednorodeným veľmi trpela a s materským srdcom sa spojila s jeho obetou, keď s láskou súhlasila s obetovaním obete, ktorú sama porodila.“ Súhlasila s tým čo sa tam, na Golgote odohrávalo. Tak to Cirkev vníma. Lebo vníma, že dozrela v láske, ako sme si to hovorili aj včera.

PAR: Veď milovať neznamená ísť za tým čo ja chcem, ale čo ty. Takto vyznáva svoju lásku Syn Otcovi v Getsemanskej záhrade, keď hovorí: „Abba, Otče, tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo Ty.“ A Marek poznamenáva, že túto modlitbu opakuje: „znova sa modlil tými istými slovami.“ A takto, aj keď bez slov, len svojim postojom preukazuje svoju lásku k Bohu Mária pod krížom svojho Syna. Určite pri tom nesmierne trpela. Určite ju napadla otázka, či to muselo byť tak hrozné, toľko bolesti… Nemohla predsa zaprieť svoj materinský cit, ktorý ju sem priviedol… Ale chápala: Toto je jeho poslanie. On to chce takto. V tom je Mária iná, ako apoštoli. Ďaleko pred nimi. Keď im k vrcholu lásky chýbajú ešte roky dozrievania, ona je na ňom práve na Golgote. Im sa po Ježišovom zatknutí v Getsemanskej záhrade zosypal svet. Utekajú, boja sa, nevedia čo sa to deje. Ona je pod krížom, lebo vie, že jej Syn to má v rukách. Tak ako to povedal Pilátovi. O tom je jej postoj na Kalvárii: verí, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa. Nemusí všetko chápať, ale verí, že ide o Boží plán spásy. Túto vieru mlčky ukazuje svojmu synovi, keď stojí pod jeho krížom.

MY: V noci sme sa v Mariánskom kostole modlili krížovú cestu. Relatívne dlhú – 50 minút to trvalo. Máriina krížová cesta, cesta na vrchol lásky, trvala 50 rokov! 50 rokov hľadania a dozrievania. K tomu, aby s Ježišom nezdieľala len spoločný osud, ale spoločný postoj. Teda, aby s ním vykupovala svet. To je cieľ, ku ktorému by sme mali aj my smerovať. Zjednotiť svoje pohľady, svoje životné postoje s tými Božími. Ako to povedal istý autor: Milovať Boha znamená povedať na všetko čo bolo „ďakujem“ a na všetko, čo bude „áno“. Lebo verím, že On to má v rukách. Nech sa deje čokoľvek.

ADE: Ba možno mu to ani nemusíme hovoriť. Lebo keď dosiahneme tento postoj, keď budeme na vrchole lásky, už nebude treba slov. A tak sa dnes skúsme rozlúčiť nie „dovidenia“, ani „dopočutia“ ale „do spoločného mlčania!“

Amen.