dec 252005
 

„Aké krásne sú na horách nohy posla, ktorý hlása pokoj, posla dobrej zvesti, ktorý ohlasuje spásu, ktorý hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ Tak spieva prorok Izaiáš v 52. kapitole svojej knihy. Toto je najkrajšia zvesť všetkých čias, toto je nový svet, nový život. Boh kraľuje, prestala vláda temností, zažiarilo svetlo tým, čo sedeli vo tme a tôni smrti.

Milí bratia a sestry,
oznamujem vám veľkú radosť: „Dnes sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ Prišiel, ten, ktorý bol dlhé roky očakávaný ako Záchranca a Spasiteľ svojho ľudu. Uprostred noci prišlo veľké svetlo. Uprostred tmy hriechu a zla zažiarilo svetlo, ktoré nikdy nezhasne, ktoré svieti ponad všetky veky. Prišiel, aby nám znova daroval to, čo sme stratili vlastnou vinou. Dlho bol očakávaný najmä vyvoleným národom, Izraelitmi. Mnohí dúfali, že ich vyslobodí spod nadvlády Rimanov, iní dúfali, že ich vyslobodí z telesných chorôb a čakali aj Vykupiteľa z duchovného otroctva, hoci to si nevedeli celkom predstaviť. A Mesiáš aj prichádza, uzdravuje chorých, kriesi mŕtvych, ustanovuje duchovné kráľovstvo, všetkých doň pozýva, no robí aj naviac – vyslobodzuje od hriechu a smrti. Prekonáva všetky očakávania. Miluje všetkých ľudí napriek ich hriešnosti. Človek by ťažko vykonal niečo podobné. Veď vieme, že láska k nepriateľom je vlastná len kresťanom – teda doniesol ju sám Boh, Ježiš Kristus. Miloval nás, hoci sme sa vlastnou vinou dostali do pozície nepriateľa. Zaplatil cenu za hriech a otvoril cestu k Bohu. Ponúka nám viac než povrchné politické a telesné zmeny, ponúka nám nové srdce a nového ducha, ponúka nám svoju lásku, ktorú máme možnosť nasledovať a prijať. Sv. Bernard to vyjadril celkom jednoducho: „Mierou Božej lásky je milovať bez miery.“

Oslavujeme narodenie Kráľa kráľov. S ním oslavujeme aj narodenie nás samých, narodenie druhej šance, podanie pomocnej ruky. Dnešný deň by sme mohli nazvať aj veľkým sviatkom lásky. To, čo sa stalo, sa nedá vysvetliť rozumom. Je to niečo, čo sa dá pochopiť jedine srdcom. Toto musíme prijať srdcom, aby sme to mohli dávať ďalej. A to je aj posolstvo Vianoc. Prijať a odovzdať Božiu lásku. Je to potrebné viac ako kedykoľvek predtým. Ľudia dnešných čias sú doslova hladní po láske. Hľadajú ju, no často nesprávnym smerom. My sme pozvaní k láske, ktorá niečo stojí, ale prináša odpustenie, prináša pokoj, prináša život – život nie hocijaký, život večný.

Jeden malý chlapec chodil často k rieke a tam sa hrával. Bolo to nebezpečné, ale jeho to priťahovalo. Nakoniec sa stalo, čo sa nemalo stať. Padol do rieky a začal sa topiť. Volal o pomoc a ktosi mu aj pribehol pomôcť. Skôr však akoby mu pomohol, začal ho hrešiť. Prečo si šiel tak blízko, prečo sa tu takto hrávaš, vieš, že je to nebezpečné… Chlapec z vody zúfalo zakričal: Mohli by ste ma najskôr vytiahnuť? Potom ma môžete hrešiť…

Tak nejako to bolo aj v prípade človeka. My sme sa zahrávali s nebezpečným prúdom zla, začali sme sa topiť a boli by sme sa utopili, keby neprišiel Záchranca a nedal nám pomocnú ruku. Vytiahol nás, hoci nemusel, a dokonca nás ani nevyhrešil ani predtým ani potom, hoci mal snáď na to právo… Je v tom skrytá veľká, nekonečná a nepochopiteľná láska. Láska nefalšovaná, pravá. Nech táto láska zostáva s nami, nech nás naplní, aby sme ju mohli šíriť ďalej.

A zakončím výrokom starého mysliteľa Sofoklesa: „Nie nenávidieť spolu s druhými, ale milovať spolu s druhými, na to som tu.“

…na to sme tu…

Amen.