jún 152008
 

Milí bratia a sestry,
pred časom som sa z internetu dozvedel zaujímavú vec o divých husiach. Isto ste si všimli že lietajú v kŕdli, ktorý má tvar písmena V. Nie je to náhodou. Každá hus vytvára mávaním svojich krídel prúd vzduchu, ktorý nadnáša hus letiacu za ňou. Tej sa potom ľahšie letí. Je to naozaj zaujímavé Božie riadenie. Takto totiž dokážu tie husi preletieť vzdialenosť o 71 % dlhšiu, ako keby leteli jednotlivo. Ak sa náhodou stane, že sa nejaká hus oddelí od kŕdľa, začne ju akoby tlačiť k zemi nejaká neviditeľná sila. Je to preto, že ju už žiadny prúd nenadnáša. A rýchlo sa vracia späť. Ak sa vedúca hus unaví, zaradí sa na koniec kŕdľa a vedenia sa ujme ďalšia hus. A to nie je všetko. Husi, ktoré letia vzadu, obyčajne hlasno gágajú, aby povzbudili tú prvú. Takto spoločnými silami bezpečne a rýchlo dosiahnu svoj cieľ.

Myslím si, že to Stvoriteľ vymyslel naozaj veľmi múdro. Ako nakoniec každú vec. Boh všetko, čo stvoril, stvoril dobre, presne tak, ako sa to píše na začiatku Biblie za dielom každého dňa: A Boh videl, že je to dobré. A ak sa jeho stvorenia pridŕžajú toho, čo do nich vložil Boh, dostanú sa rýchlo a bezpečne tam, kde smerujú.

Príbeh s husami veľmi sedí práve na dnešné evanjelium. Totiž aj my, ľudia sme stvorení tak, že musíme letieť v tvare určitého písmena. Nie je to síce písmeno V, ale keby som si mal pomôcť prorokom Ezechielom, tak je to písmeno tau, T, čiže kríž. Je to znak, ktorý nám veľa hovorí. V prvom rade ukazuje na nebo. Tam je ten, ktorý nás vedie, bez ktorého by sme nič nedokázali. Bez ktorého sme ako neusporiadané stádo oviec, stádo bez pastiera. Kristovi nebolo jedno, že zástupy, ktoré vidí, sú ako beztvará masa, ktorá je unavená ustavičným hľadaním čohosi neznámeho, čo nenachádza. Nebolo mu jedno, že popritom hľadaní sa stále potkýna a padá a dostáva sa do osídel zlého. Preto hľadá, ako by tomuto zástupu pomohol. Ustanovuje prvých hlásateľov svojej náuky, aby mu pomohli vrátiť ľudí na správnu cestu. Posiela svojich spolupracovníkov, aby boli pastiermi tohto blúdiaceho stáda.

Takto sa vlastne usiluje o to, o čo sa usiloval už v raji. Aj tam chcel byť dobrým pastierom svojich stvorení. Povedal im, čo je dobré a čoho sa majú chrániť. Ľudia však už tam neposlúchli. Urobili si po svojom. Možno v túžbe byť slobodní, samostatní. No zabudli, že iba ich Tvorca im môže dať správny návod na šťastná život.

V dnešnej dobe sa viac ako inokedy hovorí o slobode. Máme dojem, že Božie prikázania, alebo aj ľudské zákony nás obmedzujú. No opak je pravdou. Božie prikázania sú tu na to, aj ľudské zákony by mali byť na to, aby nás ochránili pred nebezpečenstvom. Vždy je potrebné, aby boli medzi nami. Potrebujeme ich. Potrebujeme Boha ako toho, ktorý nás vedie. Potrebujeme ho ako ovce svojho pastiera. Kristus to dobre vedel, preto sa tiež o to usiloval. Preto aj ustanovil hlásateľov evanjelia, aby boli pastiermi. Do dnešných čias je to tak, že budú medzi nami pastieri, ktorí, ak sa ich budeme držať, nás bezpečne privedú do Božieho ovčinca. Vždy musí byť niekto na čele, ktorý udáva smer a uľahčuje let – ako u tých divých husí. Zblúdená hus sa okamžite vracia do svojho stáda. Škoda, že to my tak nevieme – keď zablúdime, okamžite sa vrátiť.

Je dobré žiť v spoločenstve ľudí, ktorí majú svojho pastiera a navzájom sú si pastiermi. Vieme, že pri krste každý z nás dostal úlohu posväcovať, učiť, ale aj spravovať – teda pásť, byť príkladom. Navzájom si teda tiež máme byť pastiermi, teda pomáhať si. Osobitne sú na túto službu oddelení kňazi ako pastieri, ktorí majú špeciálne poslanie a výsadu pomáhať druhým. Vážme si, že to Boh takto zariadil. Pastierov nutne medzi sebou potrebujeme, ináč sa stratíme a v prúde dnešnej doby, ináč nás to bude príliš ťahať k zemi – ako v prípade divých husí.

A na záver ešte jedno – tak ako tie divé husi zozadu povzbudzujú tú na čele, aj pastier potrebuje vedieť, že je užitočný. Keby nebolo oviec, boli by aj pastieri zbytoční. Je teda dobré myslieť aj v tomto duchu na svojho pastiera, že aj on má svoje ľudské sklony, potreby a hranice.

Divé husi sú iba husami, hlúpymi husami, ako zvykneme niekedy o nich hovoriť. Paradoxne však nám prichodí konštatovať, že sa musíme od nich učiť múdrosti, múdrosti poslúchať, múdrosti akceptovať Boží plán s nami samými.