feb 082018
 

Všade okolo nás sa stretá dobro aj zlo, tma a svetlo, radosť a smútok, samota a spoločenstvo, život a smrť. Kedysi veľmi dávno (môžeme povedať aj v Starom zákone) si ľudia nevedeli poradiť ako zabrániť smrti, aby im neinfikovala život, tme aby nekazila svetlo, zlu aby nerušilo dobro. Vymysleli spôsob, ktorý v niečom pomáhal a ten by som nazval vyčlenením. To, čo bolo nakazené, čo bolo tmou, čo bolo zlom sa vylúčilo spomedzi ľudí v snahe o záchranu ostatných. Samozrejme aj s ľuďmi, ktorí už boli nakazení. Boli odsúdení na zánik. A všetko, čoho sa malomocní dotkli sa pálilo, aby z toho nevznikla nejaká nákaza.

Napriek tomu to nie vždy fungovalo. Spomeňme si, že práve pred 100 rokmi 1918 ľudstvo prežilo zatiaľ najničivejšiu pandémiu. Je známa pod menom Španielska chrípka. Odhaduje sa, že vírusom sa infikovalo 500 miliónov ľudí a na chrípku a komplikácie s ňou spojené v tom čase zomrelo 20 až 50 miliónov ľudí. Tu už je ťažko si pomôcť vyčlenením, keďže sa zdá, že nákaza je všade.

V knihe Levitikus 13-14 sú detailne predpísané spôsoby, ktorými mal kňaz, ktorý bol zodpovedný za prehlásenie niekoho malomocným, preskúmať problémy s ochorením kože postihnutého človeka. Rovnako kňaz bol autoritou, ktorá mala prehlásiť, že je niekto očistený, teda zbavený malomocenstva, čo sa pokladalo za podobný zázrak, ako vzkriesiť mŕtveho. Bol na to určený aj obrad, ktorým sa bývalý malomocný vracal do normálneho života. Len tak do zátvorky dávam, že ktovie koľkokrát ho kňazi použili. Ale to, že bol tento obrad je tiež výrazom nejakej viery v Boží zásah, dôvery, že zázrak sa môže stať. Pozrime sa spolu do 1. čítania kde je zachytená časť z vtedy platných pravidiel:

Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“                                                                                                Lv 13, 1-2. 45-46

Počuli sme ako jednoznačne bolo dané, čo majú ľudia robiť v prípade malomocenstva. Malomocenstvo malo dopad na život človeka nielen v oblasti zdravotnej, ale aj v oblasti duchovnej, či náboženskej, a tiež sociálnej a finančnej. Človek postihnutý malomocenstvom sa považoval za obradne nečistého a bol vylúčený z akéhokoľvek náboženského života. Ako vieme, všetci malomocní sa museli izolovať, žili sami v nejakej podobnej komunite v bezpečnej vzdialenosti od zdravých ľudí a to bol rozmer sociálny. Kdesi som čítal, že tá vzdialenosť bola približne 20 m a ak fúkal vietor tak 4x viac. Nemohli objať svoju rodinu, nikoho pobozkať. Ak sa niekto dotkol malomocného, alebo malomocný sa dotkol zdravého človeka, ten človek bol považovaný za nakazeného a obradne nečistého až kým to nepreskúmal kňaz. Samozrejme, že malomocní nemohli pracovať a tak si zarobiť na seba a boli odkázaní na starostlivosť druhých a na žobranie. Často aj ich rodina žobrala, najmä ak sa nakazil živiteľ rodiny.

Nám moderným ľuďom len pripomeniem dobre známy príbeh o pátrovi Damiánovi de Vesteur – a jeho misii na ostrove Molokai. Bieda na všetky strany a on tam priniesol Ježiša – svetlo a nádej. Vlastne napodobnil Ježiša. Ježiš prišiel na svet, ktorý sa možno už nápadne začínal podobať na jeden veľký „molokai – ostrov ľudí málo mocných voči hriechu. Prišiel a bol pripočítaný ku hriešnikom. Začlenil sa medzi ľudí ako nový Adam. Vykúpil svet a každému človeku ponúka spásu. Priniesol a prináša nové možnosti riešenia problému hriechu. A v čom je tá novosť? Nekončí to vyčlenením. Vôbec nie. Riešenie nie je len vyčlenenie, a potom prípadné zničenie. Riešením je znovu začlenenie! Do  takéhoto príbehu vstupujeme cez dnešné evanjelium:

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.                                                                                                   Mk 1,40-42

Zaujímavé je, že chorý neprosil: ak chceš, môžeš ma uzdraviť, ale očistiť. Samozrejme že, očistiť znamená uzdraviť, ale predsa očistiť je akosi priliehavejší termín, lebo zahrňuje nielen lekársky rozmer problému lež pridáva aj tie ostatné: sociálny, spirituálny, finančný. Sám Ježiš zaujímavo rozlíšil tieto dva pohľady na svoju službu ako aj na službu svojich učeníkov, keď ich poslal ohlasovať evanjelium: Chorých uzdravujte, malomocných očisťujte Mt 10,8. Nešlo mu len o zdravie tela; veď to, že je človek uzdravený naopak mnohokrát dáva priestor na to, aby si postavil hlavu…

Ľudia kedysi tak ako aj dnes zápasili s otázkou: Prečo tento človek ochorel? Prečo práve ja? A bolo tu aj bude vždy pokušenie odpovedať, že je to trest za hriech. Treba dať pozor, aby sme nasilu nehľadali nejaké súvislosti našich hriechov a Božieho trestu alebo hriechu našich predkov. Skôr je tu rovina hriechu ako takého, ktorý neustále kazí tento svet, oberá ľudí o zdravie, už len z princípu, že hriech je netrafením sa do cieľa. Tým cieľom je Boží poriadok – kozmos (šperk). Hriech je naopak vytváranie chaosu, čo je opak kozmu. Poďme ale naspäť do príbehu.

Chorý zažil niečo neuveriteľné, Ježiš k nemu vystrel ruku a dotkol sa ho. Počuli sme, že sa Ježiš nad ním zľutoval. Božie zvíťazilo nad ľudským, svetlo nad tmou, poriadok nad chaosom, chorý sa uzdravil a bol očistený. Čakali by sme, že to pridá na kráse spomínaného Božieho šperku. Ale mýlime sa a poďme zistiť prečo:

Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.                                                                                                                                                        Mk 1,43-45

Ježiš uzdravenému prísne povedal až pohrozil, aby ho dobre počúval a urobil to, čo od neho ten ktorý ho uzdravil žiadal. Ale vidíme, že uzdravený si nedal povedať. Robil si po svojom a hneď vyrábal problémy. A tak ľuďom komplikoval prístup k Ježišovi a ku spáse. Urobil Ježiša viac vylúčeným. Mohli by sme si tu uvedomiť zaujímavú pravdu, že prvým ohlasovateľom Ježiša bol neposlušný človek. Ale nerobilo to dobrú službu, lebo popularita priťahuje divákov, ale nevytvára spoločenstvo! Z toho všetkého vyplýva jedna veľmi zaujímavá otázka: Ako žiť s Bohom tak, aby sme ho druhým ľuďom nevzďaľovali ale približovali?

Bolo jedno dievča, nazvime ju Erika. Toto mladé neveriace dievča objavilo Boha v jednom z mládežníckych centier na Slovensku. Ježiš sa jej stal veľmi blízkym a ona rozmýšľala, ako ho priblížiť najmä svojmu otcovi, ktorý bol neveriaci. Rozhodla sa ponúknuť za obrátenie otca Bohu svoj život. Kňaz ktorý bol pri jej obrátení spomínal, ako mu raz zavolala z onkológie, kde sa jej život pomaly končil a prosila ho, či by ju neprišiel zaopatriť. V nemocnici na oddelení každého poznala po mene, a spolu pacienti, sestričky aj lekári prichádzali na jej izbu načerpať chuť žiť. Ako je to možné? Pretože, nosila v sebe zdroj života – Ježiša, Život. A dokázala ho približovať ľuďom. Zomrela ako 24 ročná a jej otec sa naozaj obrátil k Bohu. Boli chvíle, keď otec spolu s kňazom stáli nad hrobom tejto hrdinskej mladej ženy a modlili sa k Bohu a myslím, že vtedy sa Boh ešte viac približoval ľuďom tejto doby v našej krajine. Otec potom istý čas pomáhal a slúžil mladých v centre, kde sa obrátila jeho dcéra a kde sa zrodil aj príbeh jeho viery. O krátky čas zomrel. Odišiel k Bohu a za dcérou, chýbala mu. Myslím, že pre všetkých je to silný príbeh, aj preto, že sa udial nedávno a u nás na Slovensku. Ale ilustruje nám aké dôležité je prinášať Boha Ježiša bližšie k ľuďom, ktorí sú od neho ďaleko.

Modlím sa, aby naše slávenia nedeľnej fašiangovej eucharistie dodali tým, ktorí v Ježiša veria, silu prinášať ho bližšie k ľuďom. Ježiš je aj dnes dosť vyčlenený, zatláčajú ho do súkromia, akoby ani nepatril na verejnosť. A predsa jeho miesto je medzi ľuďmi, dokonca v ľudských srdciach a potom v ľudských vzťahoch. Maranatha! Príď Pane Ježišu!