mar 082009
 

Morja, Sinaj, Nebo, Karmel, Horeb, Gilboa, Gerizim. Hora blahoslavenstiev, Tábor, Hermon, Sion, Olivová hora, Kalvária, Golgota. Hory sa často používajú vo Svätom písme ako scény významných stretnutí Boha s jeho ľudom. Aj keď sme možno nikdy nenavštívili krajiny opisované v Biblii, tieto biblické hory sú nám známe a veľké udalosti našej spásy sa udiali práve tam.

Príbehy dnešných čítaní zo Starého zákona a z evanjelia sa odohrávajú na dvoch dôležitých biblických horách – na hore v krajine Morja a na hore Tábor. Obe čítania nám poskytujú hlboký náhľad do povahy nášho Boha a jeho Syna Ježiša, ktorý je naším Spasiteľom. Pouvažujme najprv o príbehu obetovania Izáka jeho otcom Abrahámom, ako je vykreslený v Knihe Genezis 22,1-19. Príbeh sa nazýva v hebrejčine Akedah (poangličtenie aramejského slova „viazanie“) a ľahko vyvolá pohoršenie v mysli moderného človeka: Aký je to Boh, čo dokáže rozkázať otcovi, aby zabil svojho vlastného syna? Koľko pohanských hlasov už zaútočilo na Abraháma v tejto chvíli? Čo by urobil otec súčasnej doby, keby ho vyzvali obetovať svojho jediného syna Bohu? Považovali by ho za šialeného, ak by o tom vôbec začal uvažovať – a ešte aj za neverného Bohu. Aký strašný príbeh, skutočne! „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, … a obetuj ho ako zápalnú obetu … Abrahám vstal včasráno …“ Pretože Abrahám počúvol Pánovho posla, život jeho jediného syna bol ušetrený. Poviazanie Izáka je teda symbolom života, nie smrti, pretože Abrahámovi sa zakáže obetovať jeho syna. To, čo sa stáva na hore v krajine Morja, nachádza odozvu v tom, čo sa udeje na hore Tábor a na hore Kalvária v Novom zákone. Hory v krajine Morja, Tábor a Kalvária sú významnými miestami vízie v Biblii. Pretože na týchto vrcholcoch vidíme Boha, ktorý nás nikdy neopustí ani v našom najhlbšom zúfalstve, hrôze a smrti. Boh je s nami v dobrom i v zlom, vo dne i v noci.

Tieto hory nás učia, že iba ak sme ochotní opustiť to, čo v tomto živote najviac milujeme a opatrujeme, aby sme to ponúkli naspäť Bohu, darcu všetkých dobrých darov, iba tak môžeme dúfať, že to dostaneme naspäť spôsobom, o akom sme ani nesnívali a ani si nedokázali predstaviť. Iba vtedy zažijeme vzkriesenie, uzdravenie, svetlo útechy a nový život. Môžeme iba špekulovať, čo sa skrýva za príbehom premenenia Pána – jednou z najtajomnejších a priam najdesivejších vízií evanjelia (Mk 9,2-8; Mt 17,1-8; Lk 9,28-36). Peter, Jakub a Ján mali ohromujúcu skúsenosť s Pánom na hore Tábor. Za nocou pokušení a pred temnotou Golgoty vyprýštia na povrch žiarivé lúče slávy premenenia. Ježiš, ktorého poznajú a s ktorým chodili, sa pred ich očami premení. Jeho výraz tváre bol oslnivo žiarivý, z jeho odevu vyžarovalo biele svetlo. Po jeho boku v sláve stáli Mojžiš, mocný osloboditeľ, ktorý vyviedol Izrael z otroctva a Eliáš, jeden z najväčších prorokov Izraela.

Ježiš potreboval svetlo a skúsenosť svojho potvrdenia na vrcholku hory vo vlastnom živote. Uprostred svojich predpovedí o utrpení, potreboval horu Tábor, aby ho posilnila na zostup do údolia Jordánu a na jeho cestu do Jeruzalema. A pre každého učeníka od tých čias je to rovnaké. Tí, ktorí nasledujú Krista, musia vystúpiť na horu, aby zachytili záblesk tajomstva Božej prítomnosti v našom svete a v našom živote. A napriek tomu nám Markov príbeh o premenení Ježiša pripomína, že zahľadenie sa v úžase v kontemplácii nestačí. Učeníci sú pozvaní počúvať Ježiša, milovaného Boha a potom sa vracajú do každodennej rutiny dolu do údolia.

Priam desivý príbeh premenenia v evanjeliu nám poskytuje príležitosť zahľadieť sa na niektoré z našich vlastných skúseností z vrcholkov hôr. Ako nám tieto skúsenosti vrhli svetlo na tiene a temnotu života? Aký by bol náš život bez niektorých týchto skúseností z vrcholkov hôr? Ako často sa vraciame k tým nemnohým ale významným skúsenostiam, aby sme načerpali silu, odvahu a novú perspektívu? Ako nám skúsenosť z vrcholku hory umožnila pozornejšie načúvať hlasu Boha – hlasu povolávajúceho nás k vernosti a pravosti v našej viere? Keď sme dolu v údolí, často nedokážeme vidieť Kristovu slávu. Najútešnejšie posolstvom z premenenia je snáď pre tých, ktorí trpia a pre tých, ktorí sú svedkami deformácie vlastného tela a tela svojich milovaných. Dokonca aj Ježiš bude znetvorený pri umučení, ale vstane z mŕtvych s osláveným telom, s ktorým bude žiť vo večnosti a viera nám hovorí, že po smrti sa s týmto telom stretne aj s nami.

Toľké hlasy na nás útočia, že máme problémy počúvať Boží hlas. Pred tým, než nás zahalí svetlo, musíme prejsť cez temnotu. Predtým, než sa otvorí nebo, musíme prejsť cez bahno a špinu. Musíme prežiť obe hory – Tábor aj Golgotu – aby sme uvideli slávu Boha. Premenenie Pána nás učí, že žiarivý život Boha v sebe zahŕňal aj smrť a niet nijakej inej cesty – musíme cez to prejsť aj my. Pripomína nám to aj to, že hrozivá temnota môže byť žiarivá ba oslňujúca. Vo chvíli premenenia Boh preniká stvrdnuté, neveriace ba znepokojujúce oblasti v našom vnútri, s ktorými si naozaj nevieme rady a necháva na ich odtlačok svojej vlastnej tváre, v celej jej žiarivej a oslňujúcej sláve a kráse.