okt 232015
 

Určite poznáte rozprávku o zlatej rybke, ktorú keď chytíte, splní vám tri želania (alebo v inej verzii len jedno, asi podľa výkonnosti rybky). Viete, čo by ste si vyvolili, keby ste mali len jedno želanie? V jednom vtipe sa dvaja rybári rozprávali: Čo by si si želal, keby si chytil zlatú rybku? Ja neviem, je to také ťažké sa pre niečo rozhodnúť… U mňa to také ťažké nie je, odpovedá druhý. Mne žena napísala zoznam.

Čo si vybrať, keď to má byť to naj…?

V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako sa Ježiš – ten, ktorý môže urobiť čokoľvek – pýta Bartimeja: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Aká zdanlivo zbytočná otázka! Veď to musel veľmi dobre vedieť, po čom slepec túži. Všetkým naokolo to bolo jasné. Aj my sa vieme do jeho situácie vcítiť a vieme: Slepý túži vidieť! Prečo teda táto otázka? Potreboval to Ježiš počuť? Asi to nebol Ježiš, kto potreboval explicitne vyjadrenú odpoveď, ale bol to niekto iný. Bartimej sám potreboval vyjadriť, po čom túži a od koho to dúfa dostať. Asi to potrebovala jeho viera, tá, o ktorej Ježiš povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“

A táto situácia nás môže priviesť k nám samým – ľuďom, ktorí sa modlia a v modlitbe Bohu vyjadrujú, po čom túžia. Potrebuje Boh počúvať naše prosby? Je on takým Bohom, ktorý chce byť prosený? Veď my veríme v Boha, ktorý je dokonalá láska a sám od seba pre nás chce len to najlepšie. A je aj dokonalou Múdrosťou a sám vie, čo je pre nás najlepšie. Nepotrebuje to počuť od nás, nepotrebuje naše rady. A predsa podľa biblickej tradície a odvekej tradície Cirkvi Bohu prednášame prosebné modlitby. Má to veľký význam pre nás samých.

Prosiac si máme stále znovu uvedomovať, ako veľmi sme závislí na Božom požehnaní. A v dobrej modlitbe sa máme stávať stále múdrejšími – upratovať si v našich hodnotách, zameriavať sa na to podstatné, zlaďovať našu vôľu s tou Božou…

Človek, ktorý sa dobre modlí, múdrie. A nielen vtedy, keď Bohu hovorí o tom, čo má na srdci, ale aj vtedy, keď v modlitbe vyslovuje už hotové modlitby – biblické, alebo modlitby vytvorené tými, čo boli pred Bohom naozaj múdrymi… Ako veľmi si upratuje vo svete vlastných túžob a prianí napríklad niekto, kto sa dobre modlí Modlitbu Pána – Otče náš…

Zastavme sa teraz pri modlitbe, ktorú tak dobre poznáme a modlíme sa ju tak často: je to modlitba vyznania hriechov a ľútosti na začiatku svätej omše (Confiteor, Vyznávam všemohúcemu Bohu…). Človek sa v nej zaraďuje medzi hriešnikov – pred Bohom, i pred ľuďmi. A robíme to úprimne… Vyznávame s ľútosťou veľmi úprimne. Túžime po odpustení a snažíme sa pre to urobiť, čo treba. A potom prosíme o modlitbu za nás Pannu Máriu a svätých – a tiež veľmi úprimne. A potom nastáva problém. Prosíme: „… prosím… i vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa k Pánu, Bohu nášmu…“ Toľko jednotlivcov prosí úprimne ostatných o modlitbu vo svojej situácii hriešnika. Koľkí z nich sa ale za ostatných hriešnikov v tej chvíli aj modlia? Žiaľ, hriechy druhých nás často zaujímajú len vtedy, keď druhých ohovárame, posudzujeme ich či odsudzujeme… Alebo nám slúžia na akési divné budovanie vlastného sebavedomia, že veď nie som až taký najhorší v porovnaní s inými… Ale tie hriechy sú bremenom, krížom môjho brata, ktorý mám pomáhať niesť. A v modlitbe pri sv. omši ma on o to prosí… Táto krásna modlitba nás vedie k múdrosti. Ak je správne prežívaná, tak nám pomáha, aby sme sa zmenili zo skupiny jednotlivcov, ktorí si prišli splniť povinnosť nedeľnej omše, ktorí si riešia svoj osobný vzťah s Bohom a uspokojujú vlastnú náboženskú potrebu, na ozajstné spoločenstvo, na Božiu rodinu, ako nás chce mať náš Pán. Aj tu dobrá modlitba vedie k múdrosti…

Určite si pamätáte príbeh zo života kráľa Šalamúna. Pán mu ponúkol, že si od neho môže poprosiť akúkoľvek vec a dostane ju. On si želal múdrosť. A Pánovi sa to tak veľmi páčilo.  Vypočul jeho prosbu. Dal mu múdrosť, akú nemal nijaký človek na svete. A pretože si nežiadal ani bohatstvo, ani moc, ale múdrosť, pridal mu k múdrosti Pán i bohatstvo a moc.

Modlime sa dobre, aby sme od modlitby odchádzali vždy múdrejší, ako sme boli vtedy, keď sme ju začínali.