júl 042015
 

AI:   Uplynulo už 200 rokov a 2 dni, ako Prievidzský farár Jozef Sartoris požehnal malú kaplnku Sedembolestnej Panny Márie v jednej z obcí patriacich do jeho farnosti, vedľa prístupovej cesty do Necpál. Aktivisti z tejto, dnes už mestskej časti, ju v ostatných dňoch opravili a tak sme ju včera – po uvedenom čase – znovu požehnali. Bolo nás tam možno niečo vyše stovky. Žiadne masy. Atmosféra však bola úžasná, všetci sa z obnovenia veľmi tešili. Veď je to ich kaplnka!

Už pri príprave akcie som si uvedomil, že dnes sú na Slovensku akcie iného významu. Púť na Mariánsku horu do Levoče, národná púť ku cti sv. Cyrila a Metoda v Nitre, desiatky odpustových slávností v Cyrilometodských kostoloch, Folklórny festival Východná…

Pre mojich Necpalanov je však najmilšia ich kaplnka!

KE:   Pripomenulo mi to sv. Františka Saleského, ktorý s Janou Františkou de Chantal založil združenie, neskôr rehoľu Navštívenia Panny Márie. Pri istom rozhovore s mladými rehoľníčkami im tento ženevský biskup povedal: „Keď sa Vás budú pýtať, prečo chcete Bohu a ľuďom slúžiť v tomto spoločenstve, spokojne povedzte, že ste si vedomé, že na svete sú aj iné rády a kongregácie. Mnohé staršie, záslužnejšie, lepšie. Vy ste tu len preto, že táto Vám je najmilšia.“

Myslím, že obdobný postoj by sme mohli zaujať aj voči sv. Cyrilovi a Metodovi. K dedičstvu, ktoré nám tu zanechali. Veď je to „Dedičstvo otcov“.

DI:   Ich misia u nás nebola prvá. Íroškótske a anglosaseké misie tu fungovali dávno pred nimi. Nebola to ani misia z najtrvalejším ovocím. Veď ich žiaci boli z Veľkej Moravy vyhnaní. Väčšina kresťanov na našom území bola formovaná inou, latinskou tradíciou, o čom svedčí i naše písmo a kultúra. Ba mnohí dnes hovoria o umelom kulte, vzkriesenom národno-obrodným hnutím v 19. storočí. My však cítime, že títo vierozvestovia sú nám najmilší! Najbližší nášmu ponímaniu viery, nášmu zápasu v národe i Cirkvi, nášmu vnútru. Rozumu i citu. A to, myslím si, je pri našej dnešnej oslave, pri vzťahu k solúnskym bratom najdôležitejšie. Že sú naši.

To nemusí byť o masách, ani o tituloch. O akciách, či preambulách. To je o srdci! O stálom i prelietavom, raz radostnom, inokedy bolestnom, pokojnom i trpiacom, zakríknutom i jasavom, o našom srdci.

PAR:   Pripomenul mi to i príbeh prvého slovenského kostola zasväteného týmto vierozvestom v Selciach pri Banskej Bystrici. Miestny farár, národný buditeľ Július Plošic prišiel v roku 1862 s myšlienkou zmeny patrocínia farského chrámu zo Všetkých svätých na sv. Cyrila a Metoda. S podporou biskupa Štefana Moyzesa bola zmena v Ríme schválená a Plošic objednal u banskobystrického maliara Júliusa Jonáša nový oltárny obraz. Jeho požehnanie 31. mája 1963 sa stalo najväčšou oslavou 1000. ročného výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Zbor bohoslovcov spieval omšu, skomponovanú na túto príležitosť našim diecéznym kňazom Jánom Levoslavom Bellom. Hlavný celebrant, biskup Moyzes prijímal zdravice pútnikov z celého Slovenska až do západu slnka. Toľko ich bolo! Sláva kostola však netrvala dlho. Centrami Cyrilometodskej úcty sa stali iné miesta a chrámy, najmä Velehrad a Nitra. Ba pri pokoncilovej liturgickej obnove kostola v 70. rokoch minulého storočia bol aj slávny obraz uložený na farskej povale. Až v roku 1996 zásluhou farára Františka Bartoša bol zreštaurovaný a umiestnený na čelnej stene kostola. Požehnal ho vtedy diecézny biskup Rudolf Baláž, ktorý o dva roky vyhlásil Selce za centrum cyrilometodskej úcty v našej diecéze. A napriek všetkým pozvánkam on osobne každý rok oslavoval sv. Cyrila a Metoda v Selciach. Až do roku 2011, keď tam povedal prorockú vetu: „Prídem aj o rok, ak dožijem.“ Nedožil, o tri týždne sa pripojil k svojim predchodcom, i k slávnemu Moyzesovi. Pre jeho nástupcu tento kostol už tak významný nie je. Mne osobne i mnohým kňazom a veriacim našej diecézy je však zo všetkých Cyrilometodských miest najbližší.

MY:   Oveľa dôležitejšie pre náš život je však to, či a ako nám je blízky odkaz našich vierozvestov. Ono „dedičstvo otcov“. Čo si pod ním predstavujeme, ako sa k nemu hlásime. Lebo to nie je len o reči, písanom jazyku, liturgii, kultúre. To je o základných životných hodnotách. O prvenstve Boha v ľudskom srdci. O hľadaní pravdy a bojovaní za ňu. Vnútri Cirkvi, v štáte, v miestnych spoločenstvách. O láske k ľuďom, o spravodlivosti, o rovnakom metri pre všetkých, o šanci rásť, rozvíjať sa. Ako človek i ako národ. Pričom budovy i púte sú tu práve preto, aby nám tieto základné hodnoty neustále pripomínali.

ADE:   Lebo to sú Božie a teda trvalé hodnoty. Kiežby nám boli milé, kiežby sme podľa nich žili. Napriek tomu, že svet a väčšina národa má dnes rada niečo iné. Napriek tomu, že v snahe o presadenie pravdy sme diskriminovaní, vysmievaní i vyháňaní. Napriek tomu, že lož, faloš, pretvárka, zlo tak často vyhrávajú. Nám nech je blízka, milá pravda a spravodlivosť. Vtedy nám totiž budú blízki i sv. Cyril a Metod. Amen.