sep 152018
 

Verš pred evanjeliom je v liturgii ohlasovateľom hlavnej témy Božieho slova v Evanjeliu. Pre 24. nedeľu v cezročnom období je to silný výrok sv. Pavla, apoštola v liste Galaťanom (por. Gal 6, 14): Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.

Utrpenie a kríž, je teda to, čo Boh ponúkol apoštolovi Pavlovi a ponúka svojim nasledovníkom stále. Nie málo veriacich bude poznať príslovie – „koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje“. Aby som dlho nechodil okolo objasňovania témy, ktorou sa chcem zaoberať, tak rovno uvediem, že je to spojenie utrpenia s láskou.

Chcel by som toto prepojenie zhrnúť do troch krokov – 1. láska ako ochota trpieť; 2. sklamanie z môjho osobného milujúceho utrpenia; 3. obnovenie lásky v utrpení

Najprv chcem poznamenať, aké je dôležité lásku vyjadriť milým slovom a príjemnou formou. Láska je iste vyjadrená dobrotou, nehou, láskavosťou… Očakávanie, že lásku charakterizujú iba pozitívne skúsenosti je však pre ňu nepostačujúce a nezaručujúce. Nemôžeme ostávať v naivnej predstave lásky bez ťažkostí. Je mnoho prejavov lásky, ale je tu jeden dôležitý znak, podľa ktorého lásku spoznávame jedinečným spôsobom. Je to znak utrpenia prijatého kvôli milovanej osobe a pre ňu. O ochotne, ako o prvom z troch krokov lásky je, myslím si, aj nasledujúce čítanie z tejto 24. nedele cezročného obdobia:

Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. (por. Iz 50, 5-7)

Božie slovo nám v takejto láske často predstavuje Božích služobníkov – prorokov, ale predovšetkým samého Ježiša. A zvlášť toto čítanie z proroka Izaiáša, ktorý je ochotný znášať príkorie pre slovo, ktoré prijal od Boha. Trpieť v Božej službe nie je hanba, ale česť. O prorokovi Izaiášovi sa vraj práve z tohto dôvodu svätý Augustín vyjadril ako o evanjelistovi Starého zákona. Nový zákon predstavuje Ježiša ako Božieho služobníka, ktorý je v utrpení poslušný Bohu a často pritom použije odkazy na texty z proroka Izaiáša. Vďaka patrí prorokovi Izaiášovi za povzbudzujúci príklad jeho dôvery a vernosti Bohu. Toto biblické upozornenie však je niečím, čo vychádza z našej ľudskej skúsenosti. Poučný je pre nás pozorný pohľad na našu každodennosť. V nej sa ľudia žijúci v manželstve a rodine učia uskutočniť, čo sľúbili v príjemnom čase očakávania vstupu do manželstva, keď si idú sľúbiť toto: „Milovať a ctiť po všetky dni života“ a „neopustiť ani v šťastí i v nešťastí, ani v zdraví i v chorobe“. Niekedy manželia, alebo aj skutoční priatelia prinesú veľké obete a darujú hmotné prostriedky i čas a námahu, aby urobili všetko pre pomoc blízkej osobe. Zvlášť rodičovstvo robí ľudí vynaliezavými, nie len v tom ako urobiť deťom radosť, ale ako im pomôcť aj v každom probléme a trápení. Takého zmýšľanie vedie k uvažovaniu, ako dieťa uchrániť pred všetkým, čo je nad jeho fyzické, ale i duševné sily.

Skutočná láska má mnoho spôsobov, no nemôže medzi nimi chýbať túžba zmierniť utrpenie milovaného, chrániť ho pred ním, ba jeho utrpenie zobrať na seba. Práve ľudská skúsenosť nás však učí, ako sa aj táto dobre myslená ochota môže stať pascou. Možno sme už stretli lásku, ktorá nedovolí deťom žiaden krok mimo rodičom vyhradeného a kontrolovaného bezpečného prostredia. Takáto nadmerná kontrola sa nemusí týkať iba dieťaťa, ale aj životného partnera, či blízkeho priateľa. Niekedy nás stotožnenie sa s úlohou byť ochrancom urobí až slepými. Spomínam na ženu, ktorá sa zdôverila, že dlhý čas praktizovala vieru s dôverou v takého Boha, ktorý pred zlom ochráni jej blízkych. Nevyliečiteľná choroba milovanej osoby v rodine však jej vierou otriasla natoľko, že už nevedela dôverovať Bohu, ktorý neochránil pred utrpením jej blízkych, hoci ho o to veľmi prosila. Nemyslím si, že mám súdiť vieru tejto ženy. Neprechádza vlastne sklamaním, aké je pre dozrievanie viery nevyhnutné dnes tak, ako to bolo v časoch Ježišových? Nešiel touto cestou aj apoštol Peter, ktorému Ježiš tiež nechal čas na porozumenie toho, čo je skutočná láska?

Ježiš vyšiel so svojimi učeníkmi do dedín okolo Cézarey Filipovej. Cestou sa pýtal svojich učeníkov: „Za koho ma pokladajú ľudia?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za jedného z prorokov.“

„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.

Odpovedal mu Peter: „Ty si Mesiáš.“ Ale on ich prísne napomenul, aby o ňom nerozprávali nikomu.

Potom ich začal poúčať: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Hovoril im to otvorene.

Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“

Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.“ (por. Mk 8, 27-35)

Petrov príbeh je o ochote milovať Ježiša. Ale iba táto ochota nestačí. V zápale, ktorým chcel Ježiša chrániť pred utrpením, nie len, že jeho utrpenie neuľahčí, ale ešte ďalšie pridáva. A potom musí stáť tvárou tvár voči sklamaniu. Sklamaniu z Ježišovho odmietnutia, z nepochopenia svojej lásky, z vlastného konania, ktoré sa stalo opakom a nie zamýšľaným uľahčením utrpenia jeho Majstra. Ježiš ho touto skúsenosťou nechal kráčať. Som presvedčený, že touto cestou chce Ježiš viesť veriaceho človeka.

Bohu vďaka, že s ochrancom apoštolskej viery sv. Petrom môžem skúsiť pre živú vieru nutné sklamanie. Sklamanie ako poznanie pravdy, že svojou najúprimnejšou snahou nedokážem blízkych od utrpenia ochrániť, ba že práve moje konanie ho niekedy milovaným osobám spôsobí. Vďaka pokornému prijatiu tejto skúšky Petrom, si v nej nikto nemusí zúfať.

Keď si zistil, že pre tvoje konanie namiesto útechy ešte viac trpel tvoj manželský partner, tvoji priatelia, či príbuzní, tvoje deti; keď si ako kňaz zistil, že si niečím veľmi sklamal tých, ktorým si bol poslaný slúžiť;… keď si schopný si to zrazu uvedomiť a priznať, vtedy sa tvoje srdce môže premieňať tak, ako sa menilo srdce Petrovo.

Ten, kto si uvedomil vlastnú slabosť a nedostatočnosť sa prestáva pohoršovať nad slabosťou iných a stáva sa spoločníkom v ich trápení – kríži, aby im pomáhal nachádzať zmysel stratený utrpením. Túto nedeľu v tomto roku predchádza najprv sviatok Povýšenia kríža a potom slávnosť Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Máriu si v nej ctíme ako tú, ktorá pri Ježišovom utrpení, pri jeho kríži, bola prítomná takým spôsobom, akým tam byť mala. Prijíma svoju neschopnosť zabrániť utrpeniu svojho Syna, hoci by to urobila rada a zároveň mu celkom v tomto čase dáva seba. Utrpením očisteným srdcom je potechou trpiaceho Ježiša. Mária utrpenie nevysvetľuje, ale v ňom spolucíti a pomáha dať mu zmysel a je tak učiteľkou každého veriaceho človeka, ktorý sa tak ako apoštol Peter učí naplniť svoj život tajomstvom Pánovho kríža. Po kroku sklamania z mojej ľudskej slabosti, Pán pozýva kráčať v utrpení s očisteným srdcom a objavovať jeho skrytý zmysel. Prosím o také očistenie zmýšľania pre ženu, ktorú som stretol vo chvíli jej otrasenej viery, pre utrpenie jej milovaných blízkych. Prosím o vieru a lásku očistenú utrpením pre toho, kto chce v láske dozrievať.