apr 232016
 

Minule som cestou na návštevu prechádzal mestom v kapucínskom habite cez jedno jeho sídlisko. Po stretnutí pohľadov s mladíkom sediacim uprostred svojej partie a po tom, čo ma oslovil, som sa vybral smerom ku skupinke. Zopár otázok mi otvorilo svet mládencov nie len z mesta, ale aj jeho okolia, ktorí sa stretávajú, kto vie prečo. Nechodia spoločne na blízku školu, ako som sa mylne pokúšal odhadnúť. Zato oni mali správnu predstavu, že môj odev ukazuje príslušnosť k nejakej reholi. Jeden neskôr prichádzajúci mal aj chuť hneď sa podeliť o skúsenosti s javom, pre nich málo výdaným, ktorý v mojej osobe stretli. Hneď sa vyjadril k tomu ako v kostole berú peniaze od ľudí a že pozná babku zo susedstva na sídlisku, ktorá odniesla vyše milióna korún „farárovi z toho Sirotára, a čo s tým urobil?“. Pomyslel som si, ty asi nevieš, koľko dobrého sa za roky už urobilo a aj vďaka takým peniazom ešte urobí práve na tom mieste, kde sa denne stretnú stovky ľudí. Tak mu vravím, že som tam vtedy nebol, ale viem o veľa užitočných dielach a ak sa chce dozvedieť viac, nech príde, že správcom toho kostola, čo sa volá Sirotár som teraz ja. Správa takého objektu je náročná a len predpoklad na opravu celej fasády je 300 000 eur. Prekvapený ukazuje na bytovku pred nami, že ju celú zateplia za 150 000. Tak je zrejmé, že ešte nezažil prácu na pamiatkovo chránenej budove. Taká je pravda, že potrebujeme v kostole rozmýšľať ako dary účinne využiť, aby sme udržali všetko potrebné v chode. Potom prišla od iného z partie veta, ktorá ma najviac zarazila: „Ale každý má svoju pravdu.“ Tak som mohol debatu už len priviesť k nejakej rozlúčke. Možem len ponúknuť pravdu, ktorú ja poznám. Chcem sa o ňu podeliť, ale nemôžem ti ju nanútiť. Ak chceš tak sa zaujímaj a príď sa ma na ňu opýtať. Už vieš, že som zo Sirotára.

Zrazu som si uvedomil, ako je pravda aj niečo osobné. To nie sú len fakty. Je to aj osobná otvorenosť prijať druhú osobu v jej pravde. Môžeš inej osobe len vydať svedectvo pravdy, ktoré sa musí iný človek sám rozhodnúť prijať.

A o tom je aj dnešné Božie slovo. Preto čítanie evanjelia začalo tým, že Judáš vyšiel z večerada, v ktorom boli zhromaždení učeníci. Je to jednoducho o tom, že išiel za svojou pravdou a tá, ktorú ponúkal Ježiš, ho prestala zaujímať. Predstavil som si aj partiu mladých, ktorých som stretol. Najväčší problém nebola ich predstava o Cirkvi a kňazoch. Možno by naozaj mohli byť prínosom pre lepšie poznanie pravdy o nás kňazoch a o dnešnej Cirkvi. Keď sa však uzavrú vo „svojej pravde“, tam bude bezmocná aj láska Božia.

Tak ostáva každému veriacemu učeníkovi úloha nezostávať vo svojej pravde, ale hľadať pravdu Kristovu. Pravdu, v ktorej otvára Božie kráľovstvo všetkým pohanom, ktorí ho hľadajú, ako ukázalo prvé čítanie. Pravdu o tom, ako tvorí všetko nové, keď utvára nových ľudí láskou, čo potvrdilo druhé čítanie. Pravdu, že svedectvo lásky čaká od tých, čo sa stretávajú v jeho mene, možno aj medzi múrmi Sirotára. Ale aj pravdu o tom, že nechce, aby bola táto láska medzi múrmi uzavretá a schovaná. Chce ju ponúknuť ako svedectvo.

„Poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

A to je pre nich aj pre nás cesta, ktorou vieme prekročiť svoje obmedzené poznanie pravdy a prijať plnosť pravdy v Ježišovi. Vyjdime odtiaľto nie vo svojej pravde, ale v túžbe nechať sa premeniť pravdou Kristovou, aby ju na nás všetci mohli spoznať.

56_big_1