mar 092018
 

Jednou z možností dnešného Božieho slova je venovať sa evanjeliovému príbehu o uzdravení slepého človeka. Ale máme aj ďalšiu možnosť. A to vstúpiť do 3. kapitoly Jánovho evanjelia, ktorá sa zaoberá 2 konfrontáciami. Najprv je to konfrontácia so Zákonom a to prostredníctvom farizeja Nikodéma, ktorý prichádza za Ježišom v noci. A potom je to konfrontácia s proroctvom a na scénu prichádza posledný prorok Starého zákona, Ježišov predchodca Ján Krstiteľ. Všetko nám to pripomína základné rozdelenie židovského náboženského života, z ktorého sme dosť skopírovali aj my kresťania. To rozdelenie má 3 oblasti: zmluva, chrám a zákon. Niekedy upadneme do pokušenia hľadať, ktorá z nich darúva človekovi život a tak vlastne môže nahradiť Boha. Zaujímavú myšlienku predkladá Silvano Fausti vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu, keď hovorí, že zmluva, chrám aj Zákon nevedú k Bohu bez prorockého slova, ktoré označuje ich zmysel. A ešte pritvrdzuje: Bez proroctva sa každá inštitúcia, aj tá najsvätejšia, vrátane kresťanských sviatostí, stáva fetišom: zmluva zostane bez vína, chrám bez Boha a Zákon bez Ducha. Z týchto „pozemských znamení“, ktoré mali odkazovať na Boha, mali byť prostriedkom sa zrazu stane cieľ, oni sa stanú cieľom pre seba samých a už neznamenajú nič. Proroctvo vždy hovorilo kriticky ku inštitúciám, nie preto, že by ich chcelo zničiť, ale im navrátiť ich pôvodný význam. Proroci sa usilovali brániť tomu, aby sa inštitúcie zbožšťovali a tak zaberali miesto, ktoré patrí iba Bohu.

Hlavnou témou teda bude otázka: čo je zdrojom života pre človeka? Kde to leží? Kto je za tým? Je to zmluva? Je to chrám? Je to Zákon? Sú to proroci? V konfrontácii s Nikodémom všeličo vyjde najavo. Poďme sa spolu pozrieť na text evanjelia:

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Boži                                       Jn 3,14-18

V rozhovore s farizejom Nikodémom, jedným zo židovských predstavených, Ježiš spomína príbeh známy z histórie Izraela, ktorý sa nachádza v Knihe Numeri 21,4-9…. V tretej kapitole, v 14. verši evanjelista píše: „ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada“. Hady boli zoslané Bohom, aby potrestali židovský národ podľa klasickej schémy „trest – záchrana/odpustenie“. V Ježišovi je nám predstavená iná schéma – je tam len záchrana. Je tu teda aj podobnosť aj odlišnosť. Ježiš predstavuje Boha, ktorý je iný ako ho rozumejú farizeji. Predstavuje ho nie ako Boha, ktorý vyžaduje, ale Boha ktorý ponúka. Ponúka človekovi dary, ktoré nazývame plnosť života, alebo ináč večný život, až po to najväčšie, čo môže dať: seba samého. A keďže Boh ponúka seba samého a On je Láska, ponúka Lásku, ktorá nie je obyčajná. Ale k tomu sa dostaneme. Poďme najskôr k téme, ktorá je evanjelistovi Jánovi veľmi drahá a tu sa objavuje po prvý krát. Je tom téma večného života. Večný život nie je, ako to vyučovali farizeji, nejaká budúca prémia za dobré správanie v súčasnosti, ale rozmer života už v prítomnosti. A „večný“ sa nazýva nie pre svoje trvanie bez konca, ale pre jeho vlastnosť, ktorou je jeho nezničiteľnosť. A tento večný život sa netýka budúcnosti, ale môžeme ho mať už teraz. Ktokoľvek sa pridá k Ježišovi, smeruje k plnosti človeka, ktorá sa v ňom nachádza. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna…“,
Boh ktorý prichádza až do bodu, v ktorom ponúka seba samého „…aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Večný život, na rozdiel do toho, ako kázali farizeji, sa nezískava dodržiavaním zákonov, ani chodením do chrámu, ani odvolávaním sa na Zmluvu, ale prijímaním daru Lásky prostredníctvom zjednocovania sa s Ježišom. Ježiš sa tu zjavuje ako dar Božej lásky pre ľudí. Boh je láska, nie láska hocijaká, ale láska ktorá všetko vydrží!! A túto Lásku ktorá všetko vydrží vidíme na kríži. Tam je toho dôkazom. Vydržala všetku nenávisť, krivdu, zradu, opustenosť, neporozumenie, posmech, krutosť. Tam na kríži je vyvýšená. A nielen to. Ako taká sa ponúka každému z nás, aby sa ďalej v našich životoch zjavovala a sprostredkovávala. Aj my sme ju pozvaní vyvýšiť, pozdvihnúť v našich životoch, a neviem, či je niekde autentickejší priestor, ako keď nás život pritláča nejakým našim krížom. Vtedy môžeme reagovať ako ľudia, ktorých ľudská láska má svoje limity a spolu medzi sebou ako ľudia konštatujeme: tak to sa už naozaj nedalo riešiť ináč, to už by nevydržal ani svätý….a podobné výroky. Alebo veríme v to bláznovstvo, že každý deň nášho života je nám ponúkaná Láska, ktorá všetko vydrží. Chce prebývať v našom srdci. A hoci nás pri jej prijímaní a nechávaní jej stále väčšieho priestoru v nás čaká ešte dlhá cesta, už dnes môžeme začať. Už dnes môžeme zažiť, že cez odpoveď na túto lásku sa v nás rodí to tajomstvo, ktoré nazývame večný život.

Vráťme sa ešte na chvíľu k tomu, čo v tej vete “Boh tak miloval svet”, znamená to slovo „tak“. Boh nie je pesimista, presýtený ľudstvom, unavený a znechutený všetkými ľudskými slabosťami a omylmi a hriechmi a nevernosťami. ale je Bohom, ktorý je zamilovaný do ľudí. A je natoľko zamilovaný, natoľko miloval svet, „že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto v neho verí …“

„Lebo Boh neposlal Syna na svet“, a tu nevraví „aby ho zavrhol“ ale je tu použité sloveso odsúdiť. Boh však nie je sudca, ale ten, ktorý dáva život. A syn takisto. Teda neposlal syna, aby odsúdil svet; toto bolo očakávanie farizejov, ktorí čakali Mesiáša, ktorý príde súdiť, oddelí dobrých od zlých, čistých od nečistých, ale nie Boha, nie Ježiša. Neposlal syna, aby súdil svet, ale „aby sa skrze neho svet spasil“

Neexistuje žiadne odsúdenie z Božej strany, z jeho strany je tu pozitívna ponuka života. Kto ju príjme má plnosť života; kto ju odmietne, pretože táto ponuka je v protiklade s jeho záujmami, proti jeho túžbam, ostáva v priestore smrti. Nie pre odsúdenie zo strany Boha, ale pre odsúdenie, ktoré si človek sám slobodne pre seba vybral. Človek sám seba odsudzuje, odmietajúc túto plnosť života, túto lásku. Odmietnutie plnosti života, ktorým je Ježiš, spôsobuje plnosť smrti. Toto je význam, ktorý nám predkladá evanjelista, toto odsúdenie sa stane zavrhnutím.

Na koniec tohto nášho premýšľania o tom, prečo vlastne má vyzdvihnutie Syna človeka taký veľký význam pre záchranu človeka a teda ja sveta si pripomeňme vetu, ktorá zaznie ako jedna z možností evanjelia budúcej nedele (Ján 12 kapitola.) Ježiš povie: „Až budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ Modlím sa, aby nás stále viac priťahovala a dvíhala k sebe Láska na kríži, ktorá všetko vydrží.