apr 192014
 

AI: Bolo to asi v marci, keď som sa stretol s istou ešte nie starou ženou, ktorej v januári zomrel manžel. Nedalo sa mi ísť na pohreb a tak som sa jej opýtal: „Ako si to zvládla, určite to bolo ťažké…“. „To nie je vec minulosti. Ja to musím zvládať neustále. Tie dva mesiace boli ťažké a stále je to ešte veľmi ťažké“ – odpovedala mi. „Pre väčšinu ľudí okolo mňa to skončilo pohrebom. Ale až po ňom prišla skutočná samota. Deti už majú svoje rodiny, sestry majú svoj život, veď každý ho máme. Len ja ten svoj bez neho akosi neviem žiť…“

KE: Včera sme v súvislosti so Sedembolestnou spomínali 4., 5., 6. i 7. meč, ktoré vnikli do jej srdca. Posledný bol Ježišov pohreb. Prečo? Nepoznali zostavovatelia siedmich rán túto opustenosť vdovy? Pričom bolesť nad stratou dieťaťa je niekedy ešte väčšia ako nad stratou životného partnera! Alebo neprežívala Mária v tú noc po Ježišovom pohrebe to, čo prežívala oná vdova? Pravdepodobne nie. Vo včerajšej úvahe o Márii vedľa trpiaceho a umierajúceho Ježiša, sme predsa konštatovali, že ona vedela, ako to je. Verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. To znamená, že nie tí, čo ho odsúdili, nie tí čo ho mučili a popravili, ale ON je víťaz. A s ním zvíťazila i ona. Sama nad sebou, keď ho dokázala obetovať. Bolo to ťažké, bolestné, ale víťazstvo. Na kríži a pod krížom láska zvíťazila nad smrťou.

DI: Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim a pochovaným Ježišom spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Ba zdá sa mi, že tak trochu prežíva to, čo ľudia z druhej strany, zo záhrobia. Kresťanské vyznanie viery totiž medzi Ježišovým pochovaním a vzkriesením spomína, že zostúpil k zosnulým. Krásne sa o tom píše v starobylej homílii na Bielu sobotu, z ktorej sme čítali ráno v Liturgii hodín (ktorí ste prišli). Išiel medzi nich, aby im zvestoval otvorenie neba, teda oznámil víťazstvo nad hriechom a jeho následkami. On tam už vystupuje, koná, hovorí ako víťaz. Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len jeho „trénerka“ Mária. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

PAR: O tomto je naša, slovenská Biela sobota, naše návštevy pri „božom hrobe“. Naša, lebo všade vo svete to takto nefunguje. Je to špecialita strednej Európy. Dole, v symbolickom hrobe síce vnímame sochu pochovaného, ale hore v Hostii vnímame Ježiša ako víťaza. Je to úžasne blízke tomu, ako prežívala Ježišovu smrť a pochovanie Mária. Je to teda mariánsky prvok, mariánsky postoj, napriek tomu, že Máriu pri hrobe nezobrazujeme, nevidíme. Podobne, ako sme ju včera nepočuli, alebo ako nám chýbala vo Večeradle. Ale ako sme vraveli, vtedy bola na vrchole svojho výkonu lásky. Dnes sme ju mohli nevidenú a nepočutú sledovať na vrchole viery, dôvery Bohu.

MY: Napriek tomu Mária asi nevedela presne ako to pôjde ďalej. My to už dnes, 1984 rokov po Kalvárskej dráme a úsvite vzkriesenia vieme. Aj na oslavu vzkriesenia, Ježišovho vystúpenia na najvyššiu priečku víťaza, sme sa pripravili. Tu v kostole to vlastne prežívame celou touto liturgiou. A doma nás už čaká šunka a koláče. Čo však ešte neznamená, že to vieme lepšie prežiť. Že máme väčšiu dôveru. Naopak, myslím, že od Márie sa v tomto smere ešte veľa musíme učiť. Tak ako sa dcéra skoro celý život učí od svojej mamy.

ADE: Kiežby sme boli dobrí žiaci. Kiežby pre nás učenie od nej nikdy nebolo minulosťou, teda kiežby sme do tejto školy chodili celý život. A kiežby sme raz pod jej vedením dosiahli svoj vrchol viery a lásky. Amen.