apr 172014
 

Audio homília

AI: Predpokladám, že ste videli reklamu o narodeninách vnučky, na ktorých chýba babička. Končí nielen sfúknutím torty na Latinákovú tvár, ale najmä šťastným úsmevom vnučky, ktorá sa s babkou spojila. Dnes sme v evanjeliu počuli o Ježišovej slávnosti, poslednej večeri. Mnohým sa zdá, že tam tiež niekto chýba. Nemyslím na fantazmagórie Dana Brawna a Máriu Magdalénu. Myslím na ženu, ktorá bola Ježišovmu srdcu zo všetkých žien najbližšia. Na jeho matku, Pannu Máriu. Niektorí kresťania, mystici, napr. Katarína Emmerichová hľadajú riešenie, kde asi bola a aký mala podiel na prvej Eucharistickej slávnosti, ako prijala Ježišovo telo pod spôsobom chleba. Evanjeliá však nič také nespomínajú. Im tam nechýba. Prečo asi? Možno i preto, že ich autori vedeli, že Mária v tom čase už dozrela do iného stavu viery v božstvo a poslanie svojho Syna. Že jej spojenie, doslova duchovné zjednotenie s ním bolo na inej úrovni.

KE: Mária si jasne uvedomovala že Ježiš, jeho telo, už nepatrí jej. To telo, ktoré sa 9 mesiacov vyvíjalo pod jej srdcom, ktoré kojila, o ktoré sa starala, ktoré nežne hladila a objímala, ktoré zaodievala (o čom podľa niektorých svedčí Jánova spomienka na jeho spodný odev), ktoré živila… Ježiš úplne dal do služby svojho poslania, vykupiteľského diela. Dnes začína jeho definitívne rozdanie. Pričom ona vie, že jej definitívne nepatrí. A aj v tomto prijíma boží plán spásy, ktorý zajtra ukrižovaním Ježiša dosiahne vrchol.

DI: Hovorím definitívne, lebo toto vzdávanie sa Ježiša, toto odovzdávanie Otcovi začalo u Márie oveľa skôr. Proces pravdepodobne naštartovala udalosť, ktorá sa odohrala pred 20 rokmi, keď 12 ročný Ježiš ostáva v chráme. Na Máriinu výčitku vtedy reaguje podľa Lukáša slovami: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ježiš hovorí svojim rodičom, že nie je ich! Že tu nie je pre nich! Ba že oni nechápu jeho poslanie, v určitom slova zmysle jeho život! Úžasná rana, neuveriteľne tvrdé slová pre každého otca a mamu. Veď jedno z najdôležitejších slovných spojení pre nich je „moje dieťa“! Preň žijem, trápim sa, doňho investujem svoju lásku, námahu, utrpenie, ale aj svoje sny, v jeho prítomnosti vidím svoje šťastie, zaň som ochotný/á položiť svoj život. Ja najlepšie viem, čo potrebuje, čo mu osoží, čo je preňho dobré, čo ho urobí šťastným… O tom je celé to usmerňovanie a neraz i nezdravé zasahovanie do života svojich detí. Neustála kontrola, telefonovanie, starostlivosť, ktorá niekedy presahuje mieru. O tom je jeden z najväčších problémov súčasnej doby, že nám vyrástlo veľa mužov, ktorým ich matky neumožnili dospieť. Sociálne dozrieť, osamostatniť sa, byť chlapmi. Ostali chlapcami. Ježiš nemohol pripustiť takýto scenár. Jozef a najmä Mária, mala dozrieť i ako matka. Aj za cenu bolesti. Už vtedy si mala uvedomiť, že Ježiš nebol ich, nebol jej! Nepatrí jej, nebude tu pre ňu, má svoje poslanie, ktoré chce naplniť a to do detailu. Určite to vedela aj predtým, ale v chráme si to znovu a bolestne uvedomuje. Udalosť „tretieho meča“ v Máriinom bolestnom srdci (o ktorej by sme mali v apríli hovoriť) naznačuje to, o čom bude ich vzťah. Áno, Mária bude Ježiša hľadať celý svoj život. Nielen jeho telo, ale aj jeho myseľ, jeho túžby, potreby, jeho povolanie, poslanie. A On bude stále viac a viac pri svojom Otcovi.

PAR: Príbeh predznamenáva to, čo sa stalo po Ježišovom pobyte na púšti a krste v Jordáne, čo už Lukáš vôbec nerozoberá, len stručne poznamenáva: „Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum.“ Poznáme síce i pohľady, že tam prišiel i s Máriou, nakoľko v tom čase Jozef bol už mŕtvy, ale osobne si myslím, že nie. On potreboval byť sám, nezávislý. Venujúci sa len veciam otca. Učiť, byť tu pre ľudí, pre všetkých. Rozbehnúť „projekt“ nového Božieho ľudu, Božieho kráľovstva na zemi, Cirkvi, a v závere dať svoj život za ľud. Bolo to v tej chvíli odchodu z domu Márii už jasné? Pochopila to? Zdá sa, že nie hneď. Všetci traja synoptici totiž zaznamenávajú udalosť, keď za Ježišom prišla jeho matka a jeho bratia, ale pre zástup sa k nemu nemohli dostať. Keď mu to oznamujú, Ježiš odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Potom vystiera ruku nad učeníkov a hovorí: “ Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka.“ Nepripomína Vám tento príbeh práve situáciu v chráme? Opäť hovorí o Otcovia zdôrazňuje že nie je jej. Ježiš nikdy nepoprel, že je Máriiným synom, ale ona musí pochopiť, že ho nevychovala pre seba, ale pre neho. A jeho pokrmom je plniť Otcovu, Božiu vôľu.

MY: Dozrievanie v láske, ktorá sa vzdáva svojich predstáv je ťažké. Ale práve k takémuto dozrievaniu Ježiš pozýva a vedie svoju matku. Inak by nezvládla situáciu, o ktorej budeme počuť zajtra. Okrem pohľadu na trpiaceho syna tam bude Mária z kríža počuť aj Ježišove slová učeníkovi, ktorý stojí vedľa nej: „hľa tvoja matka“ a následne o sebe smerom k nemu „hľa, tvoj syn“. Všeobecne hovoríme, že práve vtedy sa stala matkou nás všetkých, ktorí sme žiakmi, učeníkmi jej syna. Myslím si však, že jej materinská úloha smerom k nám začala už oveľa skôr a veľmi silne ju cítiť práve vo Večeradle. Mária je neodmysliteľne spojená s tými, ktorí prijímajú telo jej syna. Lebo pochopila a prijala, že to telo, ba celý Ježiš nie je jej. Že patrí všetkým, ktorí sa s ním chcú spojiť, ktorí mu uveria, že je medzi nimi prítomný v chlebe a víne a takto ho prijímajú. V určitom slova zmysle preto môžeme povedať, že ten kto prijíma Ježišovo Eucharistické Telo, prijíma Máriu za svoju matku.

ADE: Mária teda pri Poslednej večeri nechýbala. Ona bola s prítomnými spojená v tom, ktorému jej syn ponúka obetu svojho života. V Bohu, Otcovi. Ona mu ju totiž ponúkla s ním. To znamená, že je spojená aj s nami. Na každej sv. omši. Nie cez smartfón, ako v onej reklame, ale cez vieru a lásku k Bohu. A to je spojenie oveľa silnejšie a trvácnejšie. Amen.