máj 072017
 

Snívate keď spíte? A pamätáte si o čom? Ja si málo pamätám zo svojich snov, ktoré mám počas spánku. Ale dá sa snívať, aj keď sme hore. Niekto to nazve vznešeným slovom „vízia“. Budiš. Dnešná nedeľa Dobrého pastiera nás pozýva snívať o Cirkvi práve premýšľaním o téme pastiera. Ježiša nazývame Dobrý pastier a poznáme veľa Jeho zobrazení na túto tému. Určite najvzácnejšími zobrazeniami sú tí, ktorí v spoločenstvách cirkvi slúžia ako tí, ktorí majú na starosti druhých. A keďže je cirkev spoločenstvom ľudí, ktorých sme si nie my vybrali, ale nám ich nejakým spôsobom usporiadal a pripravil sám Boh, vždy tu budú napätia a dynamiky, ktoré zvládnuť vyžaduje dobre sa pozerať na Ježiša a učiť sa od neho.

Skôr než si pripomenieme dnešný úvod 10. kapitoly evanjelia sv. Jána, vstúpme do dôležitého kontextu, v ktorom zaznieva. Nadväzuje na príbeh o slepom, ktorý bol uzdravený Ježišom a bol vtedajšími duchovnými pastiermi vyhnaný mimo spoločenstvo, bol exkomunikovaný len preto, že sa svojou novosťou slobody nezmestil do ovčinca, ktorí farizeji vo svojej slepote postavili. Keď evanjelista Ján písal toto evanjelium, už mal sám za sebou on a spoločenstvo kresťanov dôležitú skúsenosť, že boli vylúčení od svojich bratov vo viere – židov, pretože ináč rozumeli Mojžišovmu zákonu, ináč zmyslu chrámu a ináč modlitbe ako vzťahu so živým Bohom, ktorý sa zjavil ako Otec. A keďže oni boli tí, ktorí boli vylúčení, myslím, že mali veľký cit a porozumenie pre tých, ktorí zažívali niečo podobné.

Poďme ale na dnešné evanjelium:

Ježiš povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.

Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.

Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“Jn 10,1-10

Pre Židov bol vzťah medzi stádom a pastierom veľmi silný obrazom. Bol obrazom vzťahu kráľa a jeho ľudu, a teda Boha a tých, ktorí v neho veria. Obraz Boha ako pastiera zaznieva na pozadí príbehov patriarchov, ktorí boli pastieri počnúc Abrahámom. A tiež Mojžiš, Jozue, Dávid boli povolaní najprv za pastierov, aby potom mohli viesť ľud v Božom mene. Túto úlohu nie vždy zvládali a tak Boh posielal prorokov, ktorí častokrát kritizovali zlých a neverných pastierov napr. Jeremiáš, alebo Ezechiel alebo Zachariáš. A potom si to samozrejme vypili.

Aj Ježišova reč je polemikou s vodcami ľudu. Ukazuje na odlišnosť toho, akým spôsobom on chce viesť svoj ľud a akým spôsobom ho vedú ľudskí vodcovia: on prináša slobodu – oni utláčajú, on dáva lásku a život, oni sa sústreďujú na to, aby získali korisť a držali stádo v otroctve. Pripomína, že vždy tu bude ohrozenie od zlodejov a potrebná múdrosť a opatrnosť. Ale opatrnosť sa nemá premeniť na strach byť zavretí vo svojom ovčinci a jesť obrazne povedané seno – čo je minuloročná vysušená tráva bez chuti. Najmä keď veríme, že tam vonku za ohradou sú zelené pastviny a práve Ježiš je ten, kto nás chce sprevádzať a vyvádzať, aby sme sa sýtili tým, čo prináša život a to nie život hocijaký. Ale život v plnosti. Pobyt v ovčinci nie je cieľom. Cieľom je život v plnosti. V ovčinci sú ovce počas noci a možno vo chvíľach nebezpečenstva a dní, kedy sa nedá vyjsť von. Ak ale veríme, že Ježiš je svetlom sveta a že v ňom sa noc skončila a deň sa priblížil, potom je výzva ísť za hlasom Ježiša – pastiera ešte naliehavejšia a príťažlivejšia. Veď on neprišiel, aby ovce poslúžili jeho záujmom, ale aby im poslúžil On sám. Preto sa snaží spoznať ich po mene. Preto ľudia nie sú pre neho masa, či dav, čo ľahko zvádza k postaveniu sa do pozície: ja som nad a vy ste pod (istý nemenovaný veľkňaz za Ježišových čias nazval svojich veriacich „prekliatym davom“).

Ja nás chcem dnes pozvať, aby sme k opatrnosti a múdrosti pridali aj odvahu nebáť sa vychádzať za hranice nášho ovčinca. A tiež schopnosť vidieť a rozumieť. Prečo farizeji nerozumeli Ježišovi? Lebo boli slepí, oslepení mocou. Moc vždy oslepuje! A krátkozrakosť spôsobuje zaujatosť. Ježiš to vedel a preto ponúka obraz pastiera, ktorý vie v pokore volať na Pána a prosiť o uzdravenie najmä vtedy, keď prestal vidieť cestu po ktorej má za Kristom so svojimi „ovečkami“ kráčať. Ježiš sľúbil, že bude vždy prítomný. Napriek našim nepochopeniam vysvetľuje nám veci znovu a znovu. Nestráca s nami trpezlivosť. Myslím si, že sa teší z ovocia, ktoré priniesol posledný koncil v podobe odvahy vychádzať za hranice, stretať hľadajúcich, byť ústretovými ku vylúčeným a nesnažiť sa rozmnožovať ich počet. Učiť sa tomu, že mať život v plnosti znamená mať život Syna, ktorého Otcom je Boh a všetci ľudia sú bratmi a sestrami. A že to nie je len o tom, čo a koľko toho mám vo svojich rukách, ale najmä o tom, čo máme vo svojom srdci.

Vrátim sa k snu, ktorý snívam o Cirkvi, ktorú vytvárame inšpirovaný snom pápeža Františka. Čítam ho veľmi pútavo v exhortácii Evangelii gaudium – radosť z evanjelia. Hovorí o Cirkvi ktorá vychádza, o pastieroch ktorí páchnu po ovciach, o biskupoch, ktorí niekedy kráčajú popredu, aby ukázali cestu, ale inokedy sú v prostriedku, aby boli každému nablízku, ba dokonca za niektorých okolností kráčajú za ľudom, preto, aby pomohli tým, ktorí zaostali a tiež preto, lebo aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest ku zeleným pastvinám. (EG 31) A nechcem len snívať so založenými rukami. Za túto Cirkev sa modlím. Takúto cirkev chcem žiť. Pridáte sa?