sep 262015
 

AI:   Ako prejavujete svoju lásku? Myslím všeobecne – k partnerovi, deťom, vnúčatám, priateľom atď. Pohľadom, úsmevom, pohladením, darom, prípravou jedla, či koláčov, odkázaním majetku? Predpokladám, že pozitívnym postojom.

Dá sa láska prejaviť aj negatívne? Odmietnutím, či tvrdým slovom, alebo i telesným trestom? Podľa mňa dá, ba niekedy je to priam nevyhnutné. Najmä smerom k deťom. Ale je to oveľa ťažšie, náročnejšie.

KE:   Pred týždňom sme sledovali, ako Ježiš prejavoval svoju lásku k učeníkom obrovskou trpezlivosťou. Dnes, zdá sa, že ju prejavuje tvrdým slovom. Alebo to, čo sme pred chvíľkou počuli, nebol prejav lásky?

DI:   Skúsme sa na vec pozrieť podrobnejšie:

Jedná sa v podstate o jeden príbeh, zahrňujúci udalosti a dialógy, ktoré Marek uvádza 30. veršom 9. kapitoly: „Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Ježiš však nechcel aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov“. A končí 10. kapitolou, 1. veršom: „Vstal a odišiel odtiaľ do Judejského kraja… Opäť sa k nemu zišli zástupy“. Tam začína nový príbeh so širšim publikom. Úryvok minulej i dnešnej nedele teda približujú osobnú galilejskú formáciu Dvanástich, respektíve širšieho okruhu učeníkov.

Ježiš v jej úvode druhý raz predpovedá svoje utrpenie a teda vrcholný prejav svojej lásky k ľuďom. Prejavom lásky, najmä k učeníkom je i samotná predpoveď, ktorou ich na vec pripravuje. Oni však vnímajú seba a hádajú sa, kto je väčší. Ježiš sa neuráža, ale ostáva v permanentnom postoji lásky do krajnosti. Vysvetľuje im, že skutočne veľký je ten, kto premôže sebectvo a slúži iným. Je tu pre nich, aj pre takých, ktorí si ho nevšímajú, ktorí myslia najmä na seba. Ako deti. Ak ich príjmu, stávajú sa podobnými jemu, Bohu, teda príjmu Boha do svojho vnútra. O tom sme uvažovali pred týždňom.

Z dnešného úryvku sa však zdá, akoby hádzal hrach na stenu. Apoštoli ostávajú vo svojom sebectve. Teraz spoločnom: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu v tom, veď nechodí s nami“. A my sme tvoji jediní praví učeníci. Čo sa sem pchá niekto, kto nemá tvoju školu, kto nie je v tíme?!

Ježišova reakcia? Zotrváva v permanentnej láske do krajnosti. Vysvetľuje a pozýva k rozšíreniu srdca. Všimnite ako krásne ich motivuje! Najskôr začína sebou: „Nik kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne“. Potom hneď hovorí o spoločnom tíme: „Veď kto nie je proti nám, je za nás“. Nehovorí „proti mne“, ale „proti nám“. A vyzdvihuje, že sú jeho, že patria do Božej rodiny: „A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, hovorím vám: nepríde o svoju odmenu“.

Otázka však je, či sú naozaj Jeho. Veď on je láska a oni žijú v sebectve. A to k Ježišovi nepriťahuje, naopak, odpudzuje. To pohoršuje. To je hriech. A Ježiš nechce aby takto žili. I pre seba a Jeho dielo, ktoré majú šíriť; i pre nich samých, lebo takto nedosiahnu svoj osobný cieľ, svoju spásu. A v snahe prebudiť ich, dosiahnuť zmenu postoja mení rétoriku. Ostáva v postoji lásky a lásky do krajnosti, ale volí úplne iné slová: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka, či noha, odtni ju, ak oko, vylúp ho!“ Lebo hriech je to najhoršie, čo Ťa môže stretnúť, vtedy ideš mimo cesty spásy.

Na záver však vysvetľuje prečo bol taký radikálny a zmierňuje. Odchádza z expresívneho slovníka do každodennej reality. Hovorí: „Lebo každý bude ohňom solený. Soľ je dobrá, ale ak soľ stratí svoju slanosť, čím ju napravíte? Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji.“ Žiaľ tieto dva posledné verše 9. kapitoly sme už v dnes čítanom úryvku nemali. Hoci práve oni završujú Ježišovo školenie o láske, soli života. O zásade byť tu pre druhých. Veď ak ju stratia, ak tu budú pre seba, sú ako soľ bez slanosti.

PAR:   Ježiš teda nemal problém použiť i tvrdé slová. Lebo i to patrí ku komplexnosti človeka, aj k prejavom lásky. Sú však ako spomínaná soľ. Nemá ich byť veľa, vysoké percento, nemôžu tvoriť väčšinu. Lebo potom by to už asi nebola láska, ale len zlosť, hnev, či sebectvo, ktoré chce druhého urobiť na svoj obraz, mať podľa seba a pre seba. Dokonca i časté výčitky ohľadom chodenia do kostola, či pristúpeniu k spovedi nemusia byť prejavom lásky, ale našich nesplnených očakávaní od partnera, či detí. Ak teda chceme Ježiša napodobniť i v tomto prístupe, musíme neustále zvažovať, prečo to robíme. A veľmi vážiť slová, ktorými to robíme. A nakoniec by sme mali skončiť pozitívne. Ako On: „Žite jeden s druhým v pokoji“. To som už prešiel k metóde. Oveľa dôležitejší je však vnútorný postoj. Základ vzťahu, ktorým by mala byť láska.

MY:   Skúsme sa však na vec pozrieť i z druhej strany. Ako my prijímame tvrdé slová, výčitky, odmietanie našich žiadostí. Lebo dobrá skúsenosť a prax z tejto strany nám zvpomôžu lepšie zvládnuť pozíciu z druhej, napomínajúcej strany. Pre mňa osobne bol pozitívnym príkladom prievidzský rodák, neskorší zvolenský dekan Mikuláš Mišík. Podobne ako tu, i vo Zvolene večer väčšinou spovedal iný kňaz, nie ten, čo mal sv. omšu. Keď pán kanonik skončil službu v spovednici, väčšinou išiel na faru cez kostol, pričom mal zvyk mať ruku vo vrecku reverendy. Od istého času ju tam však nemal. Ako som sa neskôr dozvedel, oslovil ho istý mladík, ktorý mu povedal, že ho to pohoršuje. Tak si vždy poviem: „Kiež by som vedel takto prijímať upozornenia, či výčitky! A kiež by som sa ich naučil najskôr prijímať, a až potom rozdávať!“ Lebo často som to v živote nezvládol.

 ADE:   Možno práve toto môže byť cesta. Možno práve vtedy sa naučíme správne použiť tvrdé slovo, keď sa ho najskôr naučíme prijať. Keď i za ním dokážeme vidieť lásku. Našich blízkych i Božiu.

Amen.