máj 242014
 

AI A tento ste už počuli? Američan chytá ryby na pobreží Atlantického oceána. Sedí, čaká, dlho nič a tu zrazu zlatá rybka. Hneď ochotná splniť tri želania. Prvé, čo Američan chce, je luxusná limuzína, super auto. V tej chvíli stojí pred jeho domom. Potom chce vilu na Bermudách. Za chvíľu stojí dvojposchodová vila pri najkrajšej pláži. „A tretie želanie?“ – pýta sa rybka. Američan rozmýšľa a hovorí – aby som mohol chodiť do tej vily na svojom aute – urob cez oceán diaľnicu. Teraz však rozmýšľa zlatá rybka. „A vieš, koľko to je materiálu, energie a peňazí? A už nehovorím o životnom prostredí… Neviem, neviem“ Američan teda cúvne od veľkolepého projektu a hovorí: „Vieš čo, tak stačí také jednoduché prianie: Chcel by som pochopiť svoju ženu“. Rybka znovu váha a po niekoľkých minútach sa ozve: „A koľko pruhov má mať tá diaľnica?“ Neviem, či autor vtipu vychádzal z vlastnej skúsenosti, alebo poznal historickú vetu Oscara Wilde-a: „Ženy sú na to, aby sme ich milovali, nie, aby sme ich chápali“. Tak či onak na ono pochopenie ženy asi mi chlapi nemáme. Možno aj preto apoštol Pavol píšuc Efezanom o vzťahu muža a ženy hovorí podobne: „ Muži, milujte manželky… každý jeden nech miluje svoju manželku, ako seba samého.“ A to je už nielen osobný pohľad apoštola, to je Sväté Písmo, Božie slovo!

KE Prečo to dnes hovorím? Veď tu nemáme žiadny sobáš a ani neriešime vzťah mužov a žien. Keď som však uvažoval nad dnešným Evanjeliom, tak mi práve v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami napadlo: „A o koľko nepochopiteľnejší je BOH? Veď napriek všetkým teologickým traktátom, napriek super učiteľom, napriek rôznym prorokom stále vieme skôr povedať, aký Boh nie je, než aký je. Myslím, že to vedel i sám Ježiš, najlepší Učiteľ o Bohu, Jeho zviditeľnenie na Zemi. A možno preto pri Poslednej večeri viac ráz, i v texte ktorý sme dnes počuli, hovorí o láske k Bohu. Ba dokonca o jej jednoduchom a konkrétnom naplnení: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ To bola prvá veta. A v závere: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“

DI Napriek tomu, že sľubuje Tešiteľa, Ducha Svätého, o ktorom na inom mieste hovorí, že apoštolov (a vysvetľujeme si to, že i nás) „vyučí všetkej pravde“, je mu jasné, že nekonečnú hĺbku, šírku a výšku božieho Bytia, napriek jej absolútnej jednoduchosti, nie sme v stave pochopiť. Na to náš ľudský rozum jednoducho nemá a nebude mať. Ani mužský a ani ženský. Dominikáni síce hovoria, že celá večnosť a večné šťastie bude spočívať v neustálom poznávaní Boha (na čo sa mimochodom teším), nehovoria však, že príde bod, kedy ho 100% spoznáme. Naproti tomu skromnejšia františkánska škola hovorí, že večné šťastie v nebi bude spočívať nie v poznávaní, ale v neustále rastúcej láske k Bohu. Ak sa na problematiku zahľadíme v celom komplexe Ježišovej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri, vidíme, že k téme sa vracia viackrát. V piatok sme napríklad čítali jeho vyjadrenie maximálnej lásky k apoštolom, k nám. „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ A On ho kladie. A pokračuje: „Nazval som Vás priateľmi, pretože som Vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“. Teda odkryl som Vám celé svoje vnútro. Upozorňuje však, že toto priateľstvo nie je rovnocenné: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil Vás…“ Je to niečo podobné, ako keď povie mama dcére, či učiteľka žiačke: „Buďme kamarátky“. Z opačnej strany by takáto ponuka bola drzosťou, alebo skôr hlúposťou, nepochopením svojho miesta, pozície, stavu… Ale vyšší to môže ponúknuť… A čím vyšší, tým skôr si nižší, obdarený ponukou partnerstva a blízkosti povie: „Ale čo mu môžem ponúknuť ja? Čo do tohto vzťahu môžem vložiť z mojej strany?“ Veď on nič nepotrebuje… A vo vzťahu k Bohu to platí 100%. ON skutočne nič nepotrebuje! Je absolútne šťastný nezávisle od nás. Ježiš však napriek tomuto vedomiu pokračuje a hovorí apoštolom, čo môžu dať oni: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo Vám prikazujem!“ To nie je vyjadrenie podmienky vzťahu, to je skôr ponuka. On nehovorí – „vy aj tak na nič nemáte, vy my nič nemôžete dať“. On nás takto neponižuje. Naopak, tým že nám dáva možnosť vkladu do vzájomného vzťahu, nás povyšuje! Niekedy som to chápal na obraze, ktorý som často zažíval doma: Keď sme maminke v detstve hovorili, ako ju máme radi, jej konštatovanie bolo: „Nič od Vás nechcem, len aby ste ma poslúchali.“ Dnes by som to vyjadril postojom Otca, ktorý zvykol povedať: „Poď ideme spolu robiť!“ Bol som hrdý, že môžem spolupracovať s ním, najlepším murárom na svete. Je jasné, že moje malé lopatky piesku, ktoré som hádzal do fúrika tam oproti otcovým neznamenali ani 5 %, ale som spolupracoval. Aj ja som robil, aj ja som mal zásluhu, aj ja som staval dom… Takto dnes chápem Ježišovo pozvanie do vzťahu priateľstva i svoju úlohu v ňom. Zanedbateľné percento, ale predsa podiel na budovaní nebeského príbytku.

PAR Včera bratia saleziáni na celom svete oslavovali Pannu Máriu, našu nebeskú matkuako Pomocnicu kresťanov. Mám rád tento titul. Už od detstva, keď som sa vo zvolenskejkaplnke Sedembolestnej Panny Márie rád modlieval pred obrazom Matky ustavičnej pomoci. A neskôr ako salezián spolupracovník som mnoho diel zveroval do jej rúk, ju ako Pomocnicu som prosil o pomoc, aby sa vydarili. Dnes to chápem trochu inak. Mária už pre mňa nie je len tá, ktorá je naporúdzi zo svojou pomocou pri všetkých maličkostiach. Je tá, ktorá mi pomáha ukazovaním cesty. Najmä cesty lásky k Bohu. Ona chápala! Nie Boha vo všetkých jeho plánoch! Chápala, že Boh je tu na to, aby sme ho milovali a nie chápali. Lebo to sa naplno nikdy nebude dať. O tom je „fiat“ pri zvestovaní, o tom je tichá účasť pod krížom Syna a o tom je aj neprítomnosť Márie pri Poslednej večeri. To, čo Ježiš apoštolom vysvetľoval, ona už dobre vedela, chápala, rozumela. O niekoľko dní ju už sv. Lukáš spomína v kruhu apoštolov vo Večeradle. Keď sa tam modlili a čakali zoslanie Ducha Svätého. Tam je už ako Pomocnica apoštolov. Pomáha im chápať svojho Syna, rozumieť mu, realizovať jeho plán spásy a chápať ich miesto v tomto pláne.

MY A to si myslím, že je pomoc, ktorú Mária ponúka aj dnes nám. Pomoc pri budovaní vzťahu k jej Synovi, pomoc pri chápaní Božích plánov a pomoc pri chápaní svojho miesta v nich. Svojej dôležitosti a dôstojnosti. Či už ako otca, mamy, učiteľa, robotníka, študenta, kňaza… Ona totiž vie, že „veľké veci jej urobil ten, ktorý je mocný“, aj napriek tomu, že navonok nikto nič veľké nevidel. Ona vie, že je „blahoslavená, lebo uverila“. Je pokorná a pritom nesmierne vďačná Bohu za povolanie. Ona nepotrebuje tituly „Prostrednice!, alebo neviem čoho. Ona vie, že Jeden je hlavný. Ale vie aj to, že ju povolal, aby na diele jeho spásy spolupracovala. Ťažko určiť, na koľko %. Možno ani na 5! Ale ona chápe, že to vôbec nie je dôležité. Lebo hlavná je Jeho láska, ktorou ju oslovil a povolal k vzájomnej láske, k celoživotnému, večnému vzťahu. A toto isté sa deje s každým jedným z nás. V uvedomení si týchto základných právd života, kresťanstva, vzťahu k Bohu je našou úžasnou Pomocnicou.

ADE Začali sme zlatou rybkou a končíme „zlatou“ ženou, ktorá je našou matkou a pomocníčkou. Nemusíme ju vo všetkom chápať (najmä my muži), ale môžeme sa od nej učiť. Nerobí síce veci na počkanie, ale to, čo sa naučíme v jej škole a s jej pomocou nám môže ostať na celý život. Vlastne na celú večnosť. Amen.