jún 212009
 

Vo Svätom písme je mnoho biblických pasáží, ktoré opisujú obrazy rozhnevaného mora. Pán vyslobodzuje svoj ľud z otroctva v Egypte tak, že obráti more proti Egypťanom [Ex, 15,8]. Inokedy sú burácajúce vlny mora skrotené iba po mocných bojoch [Ž 89, Iz 51,9-10]. Mytológia mora Starého zákona zdôrazňuje prvé čítanie, žalm a evanjelium 12. cezročnej nedele. V Písme sa more stáva nepriateľskou, zúriacou, nebezpečnou oblasťou.

Otázka Jóba je otázkou, ktorú si ľudstvo kladie už po celé veky: „Prečo trpia dobrí, nevinní ľudia?“ V celej tejto knihe Jób prosí Boha, aby ospravedlnil jeho činy a odpoveď Boha tvorí kľúčovú časť celej knihy. Kapitola 38 uvádza predposlednú časť knihy, v ktorej Boh nakoniec odpovedá na ultimáta vrhané na Boží trón. Boh odpovedá dôraznými otázkami Jóbovi o stvorení s predpokladom, že Jób nedokáže vysvetliť svoje utrpenie, pretože odpoveď Boha v zásade vyzýva Jóbove právo klásť otázky Všemohúcemu!

Dnešný malý výťah z veľkolepej reči Boha obklopuje Pána veľmi hrozivým obrazom. Pán oslovuje Jóba z lona búrky a pýta sa ho na ovládanie vĺn oceánu. „Keď som zem zakladal, kde si vtedy bol, nože mi to povedz, akže pravdu znáš!“ [Jób 38,4]. „Ktože bránami to more uzavrel, keď sa prúdom vzdulo, zo dna vyvrelo?“ [Jób 38,8]. Skrytá otázka znie: Ak Jób nedokáže pochopiť pôsobenie Božej prozreteľnosti u mora a síl prírody, ako by vôbec dokázal pochopiť Božiu starostlivosť o ľudí? Pre autora Jóba moc znamená službu. Žalm 107 predstavuje Božie milosti ako sa prejavujú v osude jednotlivcov a poskytuje niektoré náhľady do mnohorakosti spôsobov, ktorými sa prejavuje milujúca láskavosť Boha. Žalm hovorí o mnohých nebezpečenstvách, ktorým čelia veriaci – cesta po zemi, väzenie, choroba a cesta po mori. Uvažujme nad bohatými obrazmi použitými v tomto žalme: „vyvolal búrku úžasnú, až sa morské vlny vzdúvali“ [107,25]; „priam k nebu stúpali a vzápätí sa prepadali do hlbín; duša im hrôzou zmierala“ [107,26]. Búrka a vlny ľudí väznia a teraz keď ich prostriedky sa vyčerpali, uvedomujú si, že iba Pán ich dokáže zachrániť zo zovretia týchto živlov. Ľudia v zúfalstve vykríknu, Boh zasahuje a ľudia priznávajú svoju zaviazanosť Bohu. Premena búrky na jemný vánok zdôrazňuje Pánovu reakciu na ľudí v núdzi. Keď žalmista hovorí, že vlny mora sa vzdúvali, hebrejské slovo, ktoré sa potom používa, má význam ani nie tak umlčať ako skôr upokojiť. V biblickej literatúre sa tento výraz používa iba tu a v Jonášovi 1,11,12 s odvolaním sa na utíšenie rozbúreného mora a v Prísloviach 26,20 v spojení so zastavením sporu.

Láska – ústredný motív

V dnešnom druhom čítaní [2 Kor 5,14-17] sv. Pavol hovorí o svojej láske ku Kristovi a o svojom osobnom presvedčení o tejto láske, ktorá je ústrednou motiváciou jeho služby. Grécky výraz „láska ku Kristovi“ obsahuje aj našu lásku ku Kristovi aj Kristovu lásku k nám, pričom Kristus je objektom i subjektom tejto lásky. Iba ak nás Kristus miluje ako prvý – svojou smrťou a vzkriesením – iba vtedy ho môžeme aj my milovať. Pretože máme podiel na jeho smrti a zmŕtvychvstaní, už nemôžeme žiť pre seba, ale máme žiť nový život služby napodobňovaním Krista. Sv. Pavol tiež hovorí, že musel zmeniť pohľad na Krista a vidieť ho nielen z čisto ľudského pohľadu, ale vo svetle zjavenia v Duchu. Keď hľadíme na Krista z pohľadu Boha, tak by sme mali z tej istej perspektívy vidieť každého. Sv. Pavol potom pristupuje k vyvrcholeniu tejto pasáže výpoveďou, že každý, kto je v Kristovi, je novým stvorením a že všetko je nové – „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové! [2 Kor 5,17]. Moc Boha v Ježišovi je realitou, ktorá sa v náš prospech obmedzuje tak pokorne a tak dokonale, že to prežívame ako svätú slobodu – slobodu, ktorá odstraňuje strach a dáva nám odvahu konať.

V Novom zákone more takmer vždy predstavuje chvíľu obrátenia. Práve pri mori Ježiš povoláva učeníkov, aby sa k nemu pripojili v jeho prorockej službe a slúžili chudobným a chorým. Náhle strhnutie sa víchrice v Galilejskom mori v dnešnom evanjeliu predstavuje krízu [Mk 4,35-41], ktorá vznikne po celom dni učenia Ježiša. Upokojenie búrky je tiež veľkým momentom poučenia Ježiša. Keď ho učeníci zobudia, oslovujú ho „Učiteľ“. Počas celej búrky na mori Marek presvedčivo opisuje Ježišov pokoj a zakorenenosť v Bohu. On je „v zadnej časti lode a spí na poduške“ [Mk 4,38] s absolútnou dôverou v Boha na rozdiel od učeníkov, ktorí majú veľký strach. Keď vyčítajú Ježišovi, že spí, on im vyčíta ich nedostatok viery. V Markovom príbehu slová učeníkov k Ježišovi i jeho odpovede sú dosť drsné. Matúš a Lukáš obe výpovede zmierňujú, ale tu učeníci skutočne robia Ježišovi výčitky a jeho výčitka k nim nehovorí iba o „malej viere“, ale že „nemajú (nijakú) vieru“. Utíšenie búrky nám veľa zjavuje, pretože ako už naznačilo prvé čítanie z Jóba, iba Boh dokáže rozkazovať vetru a moru. Ježiš robí oveľa viac ako len upokojenie rozbúrených vĺn búrky na mori a zmietania sa loďky zo strany na stranu, či jej nebezpečného potápania sa do vôd. Ježiš má podiel na ovládaní morí, predstavuje sa ako nový Stvoriteľ – on prináša pokoj a poriadok do prvotného chaosu a ustanovuje sa ako Vládca nad novým kráľovstvom Izraela.

Kráčanie po mori

Okrem toho, že sa tu prejavuje Kristova Božia moc nad prírodou, príbeh o utíšení mora ukazuje aj jeho moc nad zlom – pretože more zvyčajne symbolizuje zlo a chaos. Loď je už symbolom Cirkvi, takže tento príbeh nás aj vyzýva dôverovať v Kristovu moc, aby sme mohli vytrvať a prekonať búrky, ktoré na nás útočia ako na jednotlivcov tak na Cirkev. Marek píše svojej vlastnej komunite, ktorá prežíva chaos v neprítomnosti Boha. Je to akoby Pán spal – a nezaujímal sa o nich. Ježiš napomína tento nedostatok viery a potvrdzuje svoju neustálu prítomnosť mocou.

Na mori nič neprebieha normálne, ale vždy prudkým či nádherným alebo veľmi náročným spôsobom. Sú to chvíle rozhodnutia s ďalekosiahlymi následkami, v ktorých okolnosti či dokonca ich načasovanie nie sú v našej moci. Biblické pasáže o Ježišovi na Galilejskom mori, najmä dnešné utíšenie búrky, nám môžu pomôcť spoznávať takéto momenty v našom vlastnom živote a previesť nás cez nich. Loď bola bežným symbolom Cirkvi – tu je symbolom búrkou zmietanej komunity zúfalo volajúcej o pomoc. Zdá sa, že Kristus spí a nezaujíma sa o nič, ale on dokonale ovláda situáciu. Výpoveď o tichu – pokoji pripomína pozdravenie vzkrieseného Krista. S Kristom prejdeme cez rozbúrené more a už máme podiel na jeho moci dávať pokoj – dokonca aj keď, ako u Jóba, zostávajú naše otázky možno nezodpovedané.

Dnešné čítania jasne ukazujú, že moc musí napokon nabrať formu účasti a lásky. Kto sú držiteľmi moci v našom súčasnom živote? Moc majú rodičia, učitelia, volení politici, cirkevní predstavitelia a mnohí iní. Mieru pravej moci nachádzame v sebaobetovaní. Rodičia odovzdávajú svojim deťom všetko, učitelia pracujú pre svojich študentov celé hodiny, pastieri Cirkvi sa ochotne strávia pre svoje komunity. Výsledok všetkého tohto je nový život ako vodcu tak nasledovníka. Ježiš odovzdal svoj život v jedinečnej historickej ukážke moci a služby. Jeho život zvlášť uprostred búrok nás učí, ako máme žiť uprostred búrok v našom živote a v našej dobe. Vyhraďme si tento týždeň trochu času na uvažovanie o nasledovných otázkach, ktoré vyplývajú z textov Písma dnešného dňa: Aké sú moje najhlbšie obavy? Ako som prežíval Boha vnášajúceho poriadok do chaosu môjho života? V akých búrkach sa dnes naša Cirkev nachádza a podľa akých znamení vieme, že Ježiš dokonale ovláda situáciu?

(zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)