apr 162006
 

Bratia a sestry,
na prelome 18. a 19. stor. v Rusku žil mních menom Serafim Sarovský. Bol dobre známy kvôli svojmu prísnemu spôsobu života. Spočiatku býval v kláštore, ale neskôr ho opustil a žil ako eremita v opustenej chatrči. Tento mních sa zvykol každému a v každom čase zdraviť „Kristus, moja radosť, vstal z mŕtvych!“. Zakaždým, keď niekto k nemu prišiel, mal pre neho takéto uvítanie, nezáležalo na tom, v akom období to bolo, či veľkonočnom alebo inom. Udalosť vzkriesenia bola pre neho taká veľká, že nechal ňou preniknúť každú chvíľu svojho života a zrejme jeho želaním bolo, aby sa aj každý návštevník nechal preniknúť touto istou udalosťou.

Vzkriesenie z mŕtvych je naozaj nevšedná udalosť. Tí, ktorí majú skúsenosť so smrťou niektorého zo svojich príbuzných, vedia dobre, čo to je, keď nám blízky človek zomrie. A čím bližší nám bol, tým viac by sme dali za to, aby ešte mohol žiť čo i len chvíľu.

Tak to bolo v prípadoch, ktoré poznáme z evanjelia – vzkriesenie Jairovej dcéry, naimského mládenca alebo vzkriesenie Lazára. Muselo to byť úžasné, keď do beznádejnej situácie zavítal Ježiš a všetko v okamihu zmenil. Človek azda vždy túžil po divotvorcovi, ktorý by vyriešil aj takéto neriešiteľné situácie. Lenže problém nastáva vtedy, keď divotvorca sám podľahne tomu, čo kedysi premohol. Sám podľahol smrti. Zdá sa, že predsa len všetko nemohol. Všetko je stratené. Divotvorca je nenávratne preč. Asi takto sa cítili apoštoli po smrti Pána Ježiša. A niet sa čo diviť. Vidina bezpečného života pod ochranou takého mocného divotvorcu sa rozplynula. Zostali sami. Ustráchaní, neveriaci, za zamknutými dverami. Možno sa cítili podvedení, zahanbení, keď to nevyšlo. Báli sa aj ukázať na oči iným, možno preto, že sú zahanbení, možno preto, že sa boja potenciálneho prenasledovania.

V takejto situácii na nich pôsobí ako blesk z jasného neba, keď zistia, že hrob je prázdny. To, na čo sa neodvážili ani myslieť, na čo úplne zabudli, sa stáva skutočnosťou. Kristus naozaj vstal z mŕtvych. Nielenže premohol smrť iných, ale aj svoju vlastnú smrť. A to je to najväčšie víťazstvo. Tento veľký deň si práve dnes pripomíname, dnes ho slávime. Ale tento deň je taký veľký, že preniká, mal by preniknúť celý náš život. Preniká celý liturgický život, pretože každú nedeľu slávime ako deň spomienky na vzkriesenie. Táto udalosť vošla aj do občianskeho kalendára. Kým dovtedy slávili židia sobotu ako deň odpočinku, my slávime ako deň odpočinku a deň Pána práve nedeľu, prvý deň týždňa, v ktorý Kristus vstal z mŕtvych.

Kristus teda naozaj prenikol dejiny a zanechal tu hlbokú stopu, ktorá nemôže zostať nepovšimnutá. Teraz je potrebné „už“ len jedno: aby prenikol aj naše súkromné životy. Aby sme mali pohľad upretý hore – tak ako píše apoštol Pavol v druhom čítaní. Hľadajte to, čo je hore! Nezháňajte sa za tým, čo zničí moľ a hrdza. To nie je to pravé. Naozaj hodnotné a naozaj trváce je to, čo je očiam neviditeľné, čo je „hore“.

Rozhovor medzi mužom, ktorý sa nedávno obrátil ku Kristovi, a jeho neveriacim priateľom: „Ty si sa teda obrátil na kresťanskú vieru?“ „Áno.“ „Teda niečo musíš vedieť o Kristovi. Povedz mi, v ktorej zemi sa narodil?“ „Neviem.“ „Koľko mal rokov, keď umrel?“ „Neviem.“ „Koľko mal kázní?“ „To tiež neviem.“ „Ty teda skoro nič nevieš o Kristovi, ku ktorému si sa obrátil!“ „Máš pravdu. Hanbím sa, že viem tak málo. Ale toľko viem, že pred troma rokmi som bol pijan. Mal som dlhy. Rodina sa mi rozpadla. Žena a deti mali strach, keď som prišiel domov. Teraz som prestal piť. Nemám žiadne dlhy. Mám šťastnú rodinu. Deti ma večer netrpezlivo čakajú. To všetko pre mňa urobil Kristus, keď som našiel vieru. Toto určite viem.“

Bratia a sestry, nie je dôležité, aký máme majetok, aké vedomosti, aké poznanie. Dôležitejšie je vedieť, čo pre nás vykonal Kristus v našom živote. Ak si Kristovým tajomstvom necháme preniknúť celý život, to znamená, že budeme mať pohľad upretý hore, k nemu, bude mať náš život ozajstnú hodnotu. Vtedy sa nám bude ľahšie žiť a aj ostatným okolo nás.

Kristus, naša radosť vstal z mŕtvych. Nech je to opravdivý refrén viery, ktorý bude znieť nielen dnes, ale každý deň, každú chvíľu, každú sekundu nášho života, do posledného dychu. Amen.