júl 222016
 

Liturgické texty
Audio homília

Dostojevský napísal: Krása zachráni svet. Veľa pravdy je v tejto vete. Veď krása má v sebe niečo božské: harmóniu, vyváženosť proporcií, kreativitu a fantáziu… Aj podľa teológie je krása jednou z vlastností Boha: Náš Boh je krásny.

Čo s nami ľuďmi robí pohľad na krásu? V kultivovaných ľuďoch krása spôsobuje radosť, pozdvihuje ich a inšpiruje. Nekultivovaných ľudí krása necháva chladnými… Sú zvyknutí na svoj neporiadok, alebo gýč a vyhovuje im to… No a v zlých ľuďoch krása vyvoláva odpor – vandalsky sa na nej vybúria…

Je veľa krásy vo svete. Jej najvyšší stupeň sa však dosahuje asi vo vrcholnom diele Božieho tvorenia: v človekovi. Niet asi nič nádhernejšie, ako je krásny človek. A nemyslím tu len na človeka s krásnym telom a tvárou, ale na človeka s nádhernou, kultivovanou dušou, spodobujúcou Boží obraz, podľa ktorého sme boli stvorení, človeka dobrého. Nie je tej krásy až tak veľa, ale určite aj vy poznáte takýchto vnútorne nádherných ľudí.

Zdá sa mi, že aj v prípade tejto krásy je reakcia tých naokolo podobná: Dobrí ľudia sa potešia, nadchnú, rozhodnú sa aj oni vo svojom živote pridať… Nekultivovaní ľudia sú nevšímaví, oni majú svoje záujmy a priority a musia sa venovať tým… No a zlí ľudia ešte aj vnútornú krásu krásnych ľudí znevážia, poprisudzujú im neušľachtilé úmysly, ohovoria ich… To je zo života…

Po tomto krátkom úvode sa vráťme teraz k dnešnému evanjeliovému príbehu. Boží syn Ježiš Kristus bol určite vnútorne nádherným človekom. A ušľachtilí ľudia – úprimní hľadatelia pravdy, apoštoli, to veľmi citlivo vnímali. A akosi vycítili, že tá krása prichádza z jeho spojenia a spájania sa s Bohom v modlitbe. Po jednej takejto modlitbe za ním prišli s prosbou, aby on aj ich naučil modliť sa…

Ježiš im v tej chvíli nedal návod, kde sa majú modliť, ako dlho, s akou motiváciou… to si nechal na inokedy. V tento deň im daroval jednu hotovú modlitbu: Otče náš.

Všetci túto modlitbu poznáme a zrejme ju všetci aj používame. Ale… Moderný človek môže mať aj s ňou problém. Už som počul takéto reči: Ja sa rád modlím len vlastnými slovami, vyjadrujem Bohu, čo práve cítim, nemám rád hotové modlitby, prevzaté od kohosi iného, to je ako keby som milovanej osobe len prednášal cudzie básničky…

Čo na to povedať? Áno, modlitba vlastnými slovami je krásna a nenahraditeľná. V modlitbovom živote veriaceho človeka má však svoje veľmi dôležité miesto i modlitba, ktorú prevezmeme od iných: či už je to Otče náš, alebo liturgické modlitby, či modlitby svätých. Je pravda, v modlitbe vlastnými slovami vyjadrujeme Bohu, čo práve cítime. Prevzatá modlitba nás však môže viesť k tomu, čo by sme cítiť mali. Taká modlitba formuje našu vieru, čistí naše myšlienky, robí nám poriadok v našich prioritách. Ak si osvojujeme modlitbu „krásnych“ ľudí, sami sa stávame trochu viac krásnymi.

Ako by nás to len posunulo dopredu, keby sme si poriadne osvojili ducha, ktorý je vyjadrený v modlitbe Otče náš.

Z obrovského bohatstva myšlienok vyberiem teraz len jedinú, vyjadrenú hneď v oslovení: Otče náš! Celá táto modlitba je adresovaná spoločnému Nebeskému Otcovi a je preniknutá spoločenským rozmerom. Učí nás povedomiu, že nie sme pred Bohom len ako jednotlivci, ale ako jedna rodina. A toto chápanie si treba pestovať, hlavne dnes, kedy sa viera sprivatizovala, keď sa zdôrazňuje hlavne „ja a môj Boh.“ Povedomie „my a náš Boh“ sa vytráca. Modlíme sa spoločne, i za seba navzájom.

Trochu mi to pripomemulo veľmi známu modlitbu, ktorú sa obyčajne modlíme na začiatku sv. omše. Zdá sa mi, že je to jedna z najintenzívnejších modlitieb celej omše: jednak preto, že je na začiatku, keď ešte „vládzeme“, ale aj kvôli bytostnej dôležitosti jej obsahu: Vyznávame a ľutujeme svoje hriechy a prosíme o ich odpustenie. Je tam jedna krásna veta, ktorá je tiež „spoločensky“ formulovaná: „A preto prosím Preblahoslavenú Pannu Máriu, všetkých anjelov a svätých, i vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa, k Pánu, Bohu nášmu.“ Určite úprimne stojíme o príhovor svojich bratov a sestier. Myslíš však pri tom na to, že všetci okolo v tomto istom momente prosia o to isté aj teba? Ľahko sa môže stať, že tam máme odrazu plný kostol prosiacich, ale nikoho, kto je ochotný prosbu vypočuť, nikto z „bratov a sestier“, ani ja sám. A to je dosť smutné.

Ak by sme sa modlili naozaj, menilo by to našu mentalitu.

Snažme sa byť „kultivovanými ľuďmi“. Zaľúbme sa do krásy a tá nech nás dvíha. Vnímajme citlivo krásu nášho Spasiteľa. Obdivujme krásu Božích svätých. A ohrievajme sa i na kráse nádherných ľudí okolo nás. Skrásneli modlitbou. Učme sa od nich.

Krása zachráni svet.

nature-sun-africa