feb 262016
 

Neviem celkom, čím to je, ale v našej spoločnosti najúspešnejšie v spravodajstve sú tie médiá, ktoré prinášajú negatívne správy: škandály, nehody, vraždy, tragédie… Ľudia až tak veľmi nezaujíma to dobré, ale to zlé vzbudzuje našu zvedavosť… Nechcem teraz analyzovať, odkiaľ to pramení. Dnešné evanjelium nám však dosvedčuje, že to nie je nový fenomén, že takto fungovali ľudia aj za Ježišových čias. Aktéri dnešného evanjeliového príbehu akoby boli konfrontovaní s dobovými „kriminovinami“. Ich pozornosť upútali správy o dvoch veľkých tragédiách, o dvoch veľkých krvipreliatiach… Ježiš však svojim postojom učil svojich súčasníkov a učí dnes aj nás, ako máme takéto správy počúvať, aký postoj k nim zaujať…

Nemá zmysel špekulovať o tom, akí „hrozní hriešnici“ boli tí, ktorých tragédia postihla. Našu pozornosť máme upriamovať na tých hriešnikov, ktorých osud môžeme a máme my sami ovplyvniť – a tými hriešnikmi sme my sami: „Ak sa nebudete kajať, všetci zahyniete podobne…“

Napriek tomu, že téma tragédií má v sebe túto tajomnú príťažlivosť, predsa v praxi vytláčame problematiku smrti z našich domovov, z našej mysle i z našich rozhovorov… A ak sa aj niekedy výnimočne do takýchto debát pustíme, veľmi často nadobúdajú takúto podobu: Ja by som chcel zomrieť v spánku, potichu… Večer si ľahnúť a viac sa nezobudiť…

Je pochopiteľné, že sa hrozíme utrpenia… Viac ako smrti sa bojíme umierania… Ak by sme však mali byť v našich myšlienkových pochodoch rozumní, museli by sme uznať, že oveľa horšie, ako ťažké utrpenie, oveľa strašnejšie ako dlhé a bolestné umieranie je umrieť nepripravení, umrieť na úteku pred Bohom, umrieť ako Boží nepriatelia… To je tá najväčšia tragédia…

Evanjelium však nie je a ani nemá ambíciu byť návodom na dobré umieranie… Oveľa viac je to návod na dobrý život!!! Upozorňuje na to aj Ježiš tým, kam smeruje bezprostredne potom myšlienky svojich poslucháčov, keď im vyrozprával podobenstvo o figovníku vo vinici, na ktorom majiteľ vinice očakáva ovocie… Veď práve plody sú tým dôvodom, pre ktorý je figovník vo vinici zasadený.

Pred niekoľkými rokmi som mal veľmi silný zážitok. Bol som s jedným kolegom v mojej bývalej farnosti a niekoľko metrov pred nami kráčala po chodníku jedna staršia pani. Odrazu z ničoho nič padla na zem. Hneď sa k nej zbehlo veľa ľudí a začali ju kriesiť. Pribehli sme aj my. Spoznal som ju, chodievala do kostola… Ktosi zavolal záchranárov, ktorí so sirénami prišli v priebehu niekoľkých minút. Kolegu som poslal do fary po olej na pomazanie. Odrazu pri nej boli dva záchranné tímy: zdravotníci, ktorí sa starali o jej telo, merali jej pulz, tlak, okysličenie krvi a dostávali do jej krvného obehu podporné látky… A pri jej hlave sme boli my, dvaja kňazi, ktorí sme jej šepkali do ucha slová ľútosti nad hriechmi, jeden z nás jej dával rozhrešenie a sviatosť pomazania chorých… Bol tu však aj ktosi iný, kto sa snažil pomôcť, ako vedel: jedna príbuzná odpadnutej pani sa pokúšala zboku vsunúť pod ňu svoj kabát. Jeden zo záchranárov sa na ňu obrátil: „Pani, prosím vás, čo to robíte?“ „Dávam pod ňu kabát, aby jej nebolo zima, aby neprechladla…“ „Nechajte to prosím tak, ona má teraz oveľa väčšie starosti, ako je prechladnutie…“

Pani pri prevoze do nemocnice zomrela…

Celá táto situácia a záchranárova veta vo mne potom ešte dlho rezonovali… Myslím si, že táto veta je výstižnou metaforou toho, aké to má Pán Boh s nami ťažké… Ak je náš život len zápasom o holé prežitie, ak je to len boj o to, aby sme nezahynuli v ťažkých hriechoch, ťažko ostane čas a priestor na ostatné veci, ktoré sú však tiež veľmi dôležité. Počas katastrofálnej povodne sa nebudujú krásne veci, robia sa len nevyhnutné záchranné opatrenia, aby sa zamedzilo väčším škodám…

My sme však zasadení vo vinici kvôli ovociu… kvôli tomu, aby aj cez nás budoval Pán novú spoločnosť vo svete, svoje kráľovstvo lásky… Kto len tak bez plodov rastie v tej Pánovej vinici, nielenže nie je prospešný, ale je aj na škodu, nadarmo „vyčerpáva zem“…

Skúsme si uvedomiť, že aj za nami prichádza „vinohradník“ a v jednej ruke nesie košík a v tej druhej sekeru. Čo použije? Košík na ovocie, ktoré na nás nájde, alebo tú sekeru?

Možno aj dnešné evanjelium je pre nás tým „pohnojením a okopaním“, aby sme sa konečne spamätali…