mar 262016
 

AI:   Sledujete kriminálky? Osobne (asi aj vďaka veku) mám najradšej Agatu Christie a jej Hercula Poirota. Klasický scenár, kde sa na konci všetci zhromaždia a konečne sa ukáže nielen kto je vrah, ale aj ako to celé bolo, aký bol motív, teda prečo a prípadne aj kto bol za vecou.

Detektívny žáner je zaujímavý aj preto, lebo v určitom zmysle kopíruje naše zmýšľanie. Prirodzenú zvedavosť, vďaka ktorej chceme proste vedieť, čo sa okolo nás deje, prečo sa to deje, i kto je za tým. Pričom niekedy je táto zvedavosť zbytočná, ale veľmi často je potrebná a posúva dopredu nielen naše poznanie, ale i celý život.

Prídeme napríklad domov a na stole nájdeme kvety. Prirodzene chceme vedieť od koho sú. A tu zrazu pod nimi uvidíme lístok: „Z lásky k narodeninám! Chcel som Ťa prekvapiť, ale nebola si doma.“ Už podľa písma je jasné, že ide o syna z Trenčína. A jasné je aj to, že je pozorný, že nás má rád. Čo keby tam však lístok nebol? Asi by sme volali všetkým, ktorí majú kľúče od domu…

Sú však aj ťažšie prípady. Sused prešiel okolo a ani nepozdravil. Čo sa stalo? Urazil sa za niečo? Alebo mu niečo je? Nie je náhodou chorý, alebo nemá iný problém? Ak sa nedozvieme príčinu, môžeme robiť i zlé závery. Napríklad: Nafúkanec! Ako má to nové auto, nikoho nepotrebuje…

KE:   Boh pozná túto našu potrebu a vychádza jej v ústrety. Chce aby sme vedeli. Aby sme nežili v neistote. Aspoň nie dlho. Aj takto môžeme chápať Kristovo zmŕtvychvstanie.

Ježiš totiž na kríži vyhral boj nad hriechom a smrťou, vykúpil ľudstvo, zadosťučinil za naše hriechy a otvoril nám bránu neba. Ono to však pre mnohých, aj väčšinu učeníkov, vyzeralo inak. Mysleli si že Ježiš, ich Majster, Učiteľ a Pán prehral. Sklamal ich plány, ba že ich zaviedol, že jeho učenie nie je tá správna cesta, keď takto skončila. Kristovo vzkriesenie však ukazuje, ako to skutočne bolo z jeho utrpením a smrťou. Kto je naozaj víťaz. Prečo to urobil, kto je za ním a tiež, aké to všetko bude mať následky. Presnejšie: ovocie.

DI:   Samozrejme, že prekvapenie z tohto poznania bolo obrovské a teda aj poznávanie pravdy, reality len postupné. Spočiatku tomu jednoducho nemohli uveriť. „Čudovali sa“, ako sv. Lukáš píše o Petrovi.

Možno aj preto, že nevyužili čas prípravy na túto správu hľadaním pravdy. Boli jednoducho presvedčení že je koniec. Uspokojili sa s omylom.

Keď spomínam čas prípravy, tak je zaujímavé, že medzi Ježišovou smrťou a prvými správami o prázdnom hrobe, ktoré apoštoli počuli, bolo takmer 40 hodín. Je to číslo, ktoré symbolizuje skúšku a dozrievanie. 40 dní trvala potopa, 40 rokov putovali Izraeliti po púšti a aj Ježiš sa na začiatku verejného účinkovania 40 dní postil. Aby dozrel pre svoju úlohu. A toľko isto dní nasledujúcich po 40 hodinách temna necháva Kristus apoštolom na strovenie vecí okolo jeho umučenia. Ich skutočného významu a dosahu. Až potom odchádza i s telom k Otcovi.

Ani potom im ešte všetko nebolo jasné a tak im posiela Ducha Svätého, ktorý ich vyučil všetkej pravde o ňom. O jeho náuke ale hlavne o jeho vykupiteľskom diele. A opäť jedna zaujímavá súvislosť: slávnosť Zoslania Ducha Svätého je záverom Veľkonočného obdobia. Akoby uzatvárala kruh, cyklus. Vracia veci tam, kde začali. Duch Svätý totiž hovoril ústami prorokov o Ježišovi a predpovedal čo sa stane i prečo sa to stane. A ten istý Boží Duch, keď sa to stalo, znovu ukazuje základné pravdy o Bohu, človekovi i svete. A približne 40 rokov potom, ako sa toto všetko stalo, inšpiruje k napísaniu prvého, Markovho evanjelia…   Dosť však 40, poďme k jadru.

PAR:   Za jeden z motívov zmŕtvychvstania z Božej strany môžeme smelo považovať zníženie sa k človeku v zmysle oznámenia pravdy. Boh apoštolov a ani nás nechce nechať v neistote. Otvára svoje srdce, zjavuje seba samého, svoje úmysly, zámery. A aj keď niektoré pravdy o ňom ostávajú tajomstvom, lebo presahujú náš rozum, to najdôležitejšie pre našu spásu vieme.

Komunikácia Boha s človekom, prejavená aj Ježišovým vzkriesením,  je v tomto ponímaní i ďalší rozmer jeho milosrdenstva.

MY:   A je to aj tretia výzva tohtoročnej Veľkej noci pre nás. Ak chceme byť misericordes sicut pater, milosrdní ako otec, musíme komunikovať. Otvárať svoje srdce, vysvetľovať svoje činy, postoje i slová. A to jednak vtedy, keď sa nás niekto pýta, ale i vtedy, keď sa nepýta, no žije v omyle, ako apoštoli. Pričom veľakrát ani nevieme, či človek vedľa nás žije v omyle, keď nekomunikujeme.

Mimochodom, viete, čo bolo s tým susedom, ktorý sa nepozdravil? Zomrel mu otec. Keď sa suseda dozvedela pravú príčinu jeho duchovnej neprítomnosti, bolo jej zrazu všetko jasné. Už mu to nezazlievala, poznala tie veci z vlastnej skúsenosti. Ostala len ľútosť nad jeho stavom i svojim domýšľaním.

Komunikácia ako prejav milosrdenstva však neznamená len odovzdanie informácie. Dôležité je aj komu a ako ju odovzdávame. Aby ju dostal ten, kto ju najviac potrebuje a tak, ako je schopný ju vnímať, pochopiť. Inak vzkriesený Ježiš komunikuje so ženami, ktoré ho objímajú a inak s apoštolmi, s ktorými je rybu. Inak s Emauzskými učeníkmi a inak s Tomášom. Pričom Evanjeliá nepíšu, žeby sa Ježiš zjavil svojej matke. Mária pravdepodobne nepotrebovala túto informáciu, lebo nebola pomýlená. Ježišovo utrpenie a smrť nepovažovala za prehru a napriek bolesti ktorú prežívala, mu plne dôverovala.

Sú však aj situácie, keď sa pravdu nedozvieme. Buď preto, že sme sa pred ňou zavreli ako židia pred Ježišovým vzkriesením; alebo preto, že nebola zverejnená. Nech to však nie je vec nášho postoja, my komunikujme. Ako Ježiš.

ADE:   Aj keď sme v ostatných dňoch rozjímali o smrti a v príbehu sa objavili i ozbrojené zložky a súdny tribunál, nebola to detektívna zápletka. Najmä nie v tom, že by za Ježišovu smrť bol niekto odsúdený. Bola to totiž obeta života za nás. My sme boli odsúdení a On zomrel. Aby sme my žili. A čo je úžasné, nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych a tak môžeme žiť s ním. S našim vykupiteľom. Tu na zemi vo vzájomnej komunikácii najmä cez sv. Písmo a modlitbu a raz v nebi v komunikácii z tváre do tváre. Amen.

12476378_182172648840361_174710037_n