jún 092008
 

Pôsobenie diabla a nutnosť boja proti nemu nepatria k príjemným a obľúbeným témam. Boj s osobným zlom však tvorí dôležitú, priam neoddeliteľnú súčasť kňazského života. Blahej pamäti pápež Pavol VI. sa r. 1972 vyjadril, že jednou z najväčších potrieb Cirkvi je obrana pred tým zlom, ktoré nazývame diabol. Zvláštna úloha v boji proti Zlému bola zverená kňazovi. Medzi kňazom a diablom teda jestvuje špecifický profesionálny vzťah. Nad týmto vzťahom sa budeme zamýšľať v dvoch krátkych článkoch:

  1. diabol pôsobí na kňaza
  2. kňaz pôsobí na diabla

Diabol pôsobí na kňaza

Kňaz je tak ako každý kresťan vystavený pokušeniu zlého ducha. Techniku pokúšania detailne rozpracovali zvlášť starí mnísi. Ich demonologické skúsenosti v mnohom vypovedajú aj o pôsobení diabla v kňazských radoch. Budeme vychádzať zo špirituality Antona Pustovníka (+356) a Evagria Pontského (+399). Tí démonov považovali za padlých anjelov, ktorí sa snažia zvádzať ľudí, zvlášť tých, čo žijú v zasvätenom živote ku zlu, pripraviť ich o vnútorný pokoj a narušiť tak ich vzťah s Bohom. Poľom ich pôsobnosti je myseľ, ktorú napádajú zlými myšlienkami. U mladých mníchov tieto myšlienky roznecujú predovšetkým telesné vášne, u starých hlavne vášne a city duchovné ako hnev, znechutenie, či smútok.

Na základe nerestí, ku ktorým sa démoni snažia mníchov doviesť, rozlišuje klasická monastická demonológia osem druhov démonov. Démon obžerstva racionálnymi argumentmi presviedča mnícha o dôležitosti výdatnej stravy a vykresľuje mu údajný smutný osud tých, ktorí sa oddali askéze. Démon smilstva ho odhovára od sľubu čistoty. Démon lakomstva vsugeruje mníchovi neschopnosť zarábať vlastnými rukami, prichádzajúci hlad a z toho vyplývajúcu potrebu zabezpečiť sa. Démon smútku prináša nostalgické spomienky na rodný dom a predchádzajúci spôsob života. Démon hnevu vzbudzuje v mysli prudké emocionálne vzplanutie, ktoré zbavuje mnícha sebakontroly. Démon acédie (lenivosti) sa v mníchovi snaží vyvolať odpor voči miestu, kde žije, voči spôsobu života i celému spoločenstvu a snaží sa priviesť do nečinnosti. Démon túžby po sláve ho opája povznášajúcim pocitom jeho úspešnej duchovnej kariéry. Otvára tak pole pôsobnosti démonovi pýchy, ktorý u mnícha vytvára ilúziu samospasiteľnej schopnosti na základe skutkov.

Evagrius detailne popisuje techniku, ktorou sa treba brániť proti tomu, ktorému démonovi. Mních má používať dve základné zbrane. Najprv treba útočiaceho démona poznať a pomenovať. Mních tak získa informáciu o vlastnostiach démona a získa si od neho patričný odstup. Druhou zbraňou je tzv. antirhetická metóda. Spočíva vo výsmechu démona a v protiútoku prostredníctvom citátu z Písma. Voči každému démonovi bola osobitná skupina citátov.

Kňaz pôsobí na diabla

Súčasný pápež ešte ako kardinál Ratzinger píše, že každý kresťan je v určitom slova zmysle povolaný byť exorcistom t.j. bojovať proti pôsobeniu Zlého vo svete. Pre kňaza povolanie exorcistu v takomto zmysle vyplýva z jeho úradu.

Prejavuje sa predovšetkým vo vysluhovaní sviatostí a svätenín. Pri krste prosí za krstenca, aby dokázal zápasiť s pokúšaním diabla. Pri birmovaní sprostredkuje plnosť darov Božieho Ducha. V eucharistii sa sprítomňuje Kristova obeta, prostredníctvom ktorej zlomil moc zlého ducha. Sviatosť zmierenia je svedectvom boja penitenta s osobným zlom a kňazské rozhrešenie je posilou v tomto boji. Pomazanie chorých pomáha odvrátiť posledné útoky diabla na chorého a zomierajúceho. Každé kňazské požehnanie má aj demonologický rozmer.

Kňaz je povolaný i k tomu, aby čelil aj mimoriadnym útokom diabla adresovaných členom Božieho ľudu. Sem treba zaradiť vonkajšie týranie duše i tela (obsesia) a zmocnenie sa rozumu a vôle človeka (posadnutie-posesia). Podľa druhu a stupňa diabolského útoku rozlišujeme veľký exorcizmus a malé exorcizmy. Ich vykonávanie má prebiehať podľa obnoveného obradu, ktorý vydala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí r. 1999.

Veľký exorcizmus, ktorý je samostatným liturgickým slávením môže vykonávať len kňaz so zvláštnym povolením miestneho ordinára. Na úlohu exorcistu má byť vybraný len kňaz vyznačujúci sa nábožnosťou, učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou života. Má spolupracovať s lekárom pri zisťovaní, či je stav trpiaceho človeka spôsobený diabolským vplyvom alebo chorobou. K sláveniu veľkého exorcizmu môže pristúpiť len vtedy, ak má morálnu istotu, že ide o posesiu. Za jej sprievodné znaky sa považujú tieto: hovoriť neznámou rečou alebo jej rozumieť, poznať skryté a vzdialené veci, mať silu prevyšujúcu prirodzené schopnosti ako i silný odpor voči Bohu, Cirkvi či posvätnu. Keďže cieľom exorcizmu je poskytnúť duchovnú pomoc posadnutému, nemá sa stať divadlom pre prítomných, zvlášť nie pre médiá. Nový obrad exorcizmu je prepracovaný v duchu II. vatikánskeho koncilu. Nachádza sa v ňom čítanie Božieho slova, vzývanie všetkých svätých, samotné formuly exorcizmu a ďakovné modlitby. Keďže obrad má úzky súvis s katechumenálnou praxou, našli v ňom svoje miesto vloženie rúk, znamenie kríža, dýchnutie, či pokropenie svätenou vodou.

Ak aj odhliadneme od slávnostného exorcizmu, ktorý sa koná len vo výnimočných prípadoch, môžeme povedať, že kňaz je exorcista par excelence.

Hoci demonológia nie je príjemnou súčasťou teológie, treba o nej hovoriť. Nemožno totiž rozprávať o radostnom posolstve spásy a zamlčať osobu toho, ktorý spásu človeka najviac ohrozuje.

POUŽITÁ LITERATÚRA

ATANÁZ, Život blahoslaveného Antona, SSV, Trnava 1950.
Dokumenty II. Vatikánskeho koncilu, SÚSCM, Rím 1968-70.
GRÜN, A., Jak zacházet se zlým, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava 1998.
RADOANI, S., Satana e dintorni. Tra fede e superstizione. Edizione dehoniane, Bologna 1995.
Rituale Romanum, De exorcismis et supplicationibus quibusdam, Typis Vaticanis 1999.
VRABLEC, J., O otázkach viery. Prednášky podľa kardinála Ratzingera, Lúč, Bratislava 1991.