feb 152015
 

AI:   Neviem, či to je náhoda, alebo fenomén doby, či nášho mesta, ale tohto roku sme doteraz mali mať 6 sobášov a boli len 4. Dva nahlásené a administratívne pripravené sa neuskutočnili. Pričom nám to nikto nedal vedieť. Trochu ma to vytočilo, lebo zhodou okolností som si práve u ich nevyžiadal kontakt a tak som nevedel, čo sa deje. Či prídu a len zabudli na posledné poučenie, alebo si to rozmysleli… A tak som ich musel navštíviť a zistiť situáciu u nich doma. Až tam som si uvedomil, že popri vnútornej bolesti a množstve iných  problémov, ktoré ovplyvnili rozhodnutie nesobášiť sa, prirodzene opomenuli nejaké oznámenie. Osobné veci, ktoré museli riešiť, im zastreli potreby iných. Na druhých nemysleli.

KE:   Bolo to tak aj u malomocného v dnešnom evanjeliu?

DI:   Jednou z prvých vecí, ktoré prirodzene pri jeho čítaní človekovi napadnú je totiž otázka, prečo neposlúchol Ježiša. Veď ten mu výslovne zakázal o uzdravení hovoriť: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor“. On však podľa Marka „sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo“. Prečo?

– nebral Ježiša vážne? To asi nie, veď to by za ním nebol prišiel.

– alebo si myslel, že Ježiš je prehnane skromný? A teda treba prirodzene a správne, nezávisle od jeho príkazov, zvýšiť jeho popularitu a chváliť ho. Veď si to zaslúži…

– alebo že by bol zabudol na Ježišov zákaz?

– a vnímal ho vôbec? Zdá sa, že malomocný muž mal celé svoje myslenie obrátené len na svoju chorobu. To bol obrovský a základný problém jeho života. Iné boli vedľajšie. Prirodzene hľadá riešenie – uzdravenie kde sa dá a je ochotný preň urobiť všetko. V tomto duchu vyhľadal i Ježiša, o ktorom sa dopočul, že uzdravuje chorých. Marek zaujímavo poznamenáva, že ho prosil „na kolenách“. Nezáležalo na ničom inom, bol schopný i akéhokoľvek uponíženia, len aby získal zdravie. A získal ho! To v čom žil, v ňom však ostalo. A tak aj keď choroba zmizla z jeho tela, nezmizla z jeho mysle. Preto všade a všetkým rozpráva, ako sa jej zbavil. Kde skončila, kto mu pomohol.

Tým však nepomohol Ježišovi. Marek doslovne píše, že neustále prenasledovanie zástupu mu znemožnilo verejne vojsť do mesta a musel sa zdržiavať na opustených miestach.

A práve táto skutočnosť nám prináša jedno z poučení vyplývajúcich z príbehu: Vidieť len svoje problémy znamená spôsobovať problémy druhým.

PAR:   Evanjeliový príbeh nás takto popri iných významoch a vysvetleniach vyzýva ku komplexnému videniu sveta, ľudí, doby v ktorej žijeme. K počúvaniu a pozeraniu, k zdieľaniu spoločenstva s ľuďmi, ktorí sú okolo nás. Koncilový dokument Gaudium et spes v tomto duchu začína slovami: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach“. A tak to bolo u skutočných Kristových učeníkov vždy.

Rok zasväteného života v sebe nesie niekoľko významných výročí. Pred dvomi týždňami sme si pripomenuli 200 rokov od narodenia sv. Jána Boska. Don Bosco ako mladý turínsky kňaz mal tiež podobné zmýšľanie. Mohol pracovať na svojej dokonalosti, zaoberať sa svojimi problémami, mohol sa trápiť s problémami v Cirkvi (najmä v Taliansku, kde to v druhej polovici 19. storočia „vrelo“). On však vnímal aj iné veci. Silnú industrializáciu, vzrast priemyslu a s tým spojené sťahovanie ľudí do miest za prácou. Nenariekal nad dobou charakterizovanou vzrastom kriminality, prameniacou i z negramotnosti mladých chlapcov a ich neschopnosti plnohodnotne sa zaradiť do života. On to rieši, venuje sa im. Pomáha im pri uzatváraní zmlúv so zamestnávateľmi, učí ich písať a čítať, otvára pre nich remeselné školy, a samozrejme to všetko preniká poznávaním Boha a nasmerovaním života na neho. Nevytvára však fabriku na dokonalý náboženský, či rehoľný život. Vychováva dobrých, poctivých a statočných robotníkov a občanov. Výsledkom bola úžasná akceptácia i v antiklerikálnom prostredí a svätci medzi chlapcami – chovancami.

MY:   Vybral som pozitívny príklad tohto svätca i preto, že ho považujem za aktuálny a inšpirujúci pre súčasnú cirkev, najmä na Slovensku. Hovoríme a píšeme o novej evanjelizácii, robíme rôzne projekty, prezentujeme Krista a evanjelium. Chceme, aby nás spoločnosť počúvala, aby sa zaoberala našimi myšlienkami, témami, lebo nám je jasné, že to je to najdôležitejšie. Ale veriacich v kostoloch ubúda, mladá generácia je „mimo“, obraz cirkvi v spoločnosti negatívny. Prečo? Nechcem prinášať analýzu tohto stavu (k tomu sa zaviazali naši biskupi), ale jednou z príčin sa mi zdá naša hluchota a slepota. Naše zahľadenie do seba a svojich problémov. Vytvorili sme si kresťanské (katolícke) geto. Výsledkom je nielen to, že spoločnosť nás neakceptuje, ale aj to, že jej škodíme. Prezentujeme totiž deformovaný obraz Krista. A zdá sa, že to pramení i z toho, že Jeho nepočúvame. Máme svet svojich pobožností, modlitieb, predstáv, tém, bolestí i radostí, ohrození i chorôb, pre ktoré často nepočúvame Majstra, prítomného v blížnych.

 ADE:   Včera sme prežívali „sviatok zamilovaných“. Je zaujímavé sledovať, ako sa u nás v priebehu pár rokov udomácnil. Tak ako sa udomácnilo nedotiahnuť zamilovanie do manželstva. Je to fenomén našej doby. Túžime po láske, spievame o nej, uvedomujeme si jej dôležitosť pre náš život a pritom nepočúvame jej pôvodcu, Lásku samu. Kiežby sme počúvali aspoň my! Amen