dec 072008
 

Jeden turista bol na návšteve Japonska a priatelia ho zavolali na spoločenský večierok. Ponúkli mu aj drink. Pravý japonský. Hneď, ako ho vypil, zbadal, ako sa začal pohybovať nábytok po miestnosti. „To je ale sila toto vaše pitie!“ – povedal uznanlivo. Hostiteľ sa usmial: „To nie je pitie, to je slabšie zemetrasenie…“

Niekedy sa stáva taká vec aj v každodennom živote. Myslíme si, že sa veci dávajú do pohybu, pretože my „sme si dali za pohárik“ a všetko sa hýbe. Pripíšeme príčinu niečoho sebe a nie Bohu, ktorý všetko riadi a všetko dáva do pohybu. Z takejto nebezpečnej domýšľavosti nás lieči evanjelium druhej adventnej nedele.

Čítame v ňom o Jánovi Krstiteľovi, ktorý bol na púšti, hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov a prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v Jordáne. Skutočné zemetrasenie, duchovná premena, o ktorej sníva snáď každý kňaz, každý kazateľ. Veď či môže byť krajšia a čistejšia radosť ako to keď ľudia, ktorí sú nám zverení začínajú mať záujem o Pána Boha, obracajú sa k nemu a robia pokánie? A nie jeden, dvaja, ale celá judejská krajina, všetci Jeruzalemčania. Teda zemetrasenie ako sa patrí.

Ján Krstiteľ si však nemyslel, že to spôsobil on. Naopak. Uvedomoval si, že on je príliš malý na to, aby spôsobil takú zmenu a aby kvôli nemu ľudia robili pokánie. Uvedomoval si, že je „iba“ pripravovateľom ciest po ktorom prichádza mocnejší ako je on. Nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým. Ak sa tu teda čosi pohlo, ak vzniklo zemetrasenie v dušiach ľudí, nie je to moja zásluha, ale zásluha toho, ktorý je mocnejší ako som ja. Je to iba Boh, ktorý dáva do pohybu ľudské srdcia.  Ako ľahko sa dá zabudnúť na túto dôležitú pravdu. Zvlášť vo svete kde sa za vrchol všetkého považuje aktivita, ktorá niekedy nemá konca kraja, vytváranie projektov, ktoré sú také veľkolepé a vložili sme do nich toľko síl a času, že už nič nezostalo na ich uskutočňovanie. Pripadáme si často vo vlastných očiach takí veľkí a nenahraditeľní. Myslíme si, že bez nás to nepôjde. Jednoducho podobáme sa turistovi v Japonskú, ktorý si myslel, že jeden pohárik dal do pohybu všetko okolo neho. Že my sme tým pohárikom, ktorý všetko hýbe.

Keď sa nám to niekedy stane a budeme opití svojimi vlastnými úspechmi a budeme si myslieť, že všetko čo sa hýbe okolo nás je naša zásluha, spomeňme si na Jána Krstiteľa, ktorému nešlo o seba, o jeho veľkosť, ale o veľkosť toho, ktorý prichádza po ňom. Vystrime ruku a ukážme ľuďom tak ako Izaiáš: Hľa váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetko mocou a jeho ruka bude vládnuť…