okt 122017
 

Zažil som, keď sme pripravovali v jednej farnosti oslavu patrocínia a pozvali sme všetkých farníkov po omši prísť do areálu fary na pripravené pohostenie, že som od niektorých dostal odmietnutie so slovami: „Neprídem, ja mám doma čo jesť.“ Určite je nám všetkým jasné, že pri takomto pozvaní určite nejde len o nejaké jedenie… Pozvanie na hostinu je zo strany pozývajúceho prejavom uznania voči pozvaným a je to príležitosť pre tých, ktorých niečo spája, aby boli spolu pri nejakej mimoriadnej životnej príležitosti, aby sa spolu tešili, oslavovali… Ale priznajme si úprimne, všetci sme už asi dostali niekedy pozvanie na nejakú oslavu, na ktorú sa nám z najrozličnejších príčin ísť nechcelo a hľadali sme výhovorky, ako sa tejto akcii vyhnúť. Poznáme to, a určite to poznali aj Ježišovi súčasníci, a tak sme spolu s nimi schopní vžiť sa do situácie protagonistov evanjeliového podobenstva z dnešnej nedele…

O čom je toto podobenstvo, je nám všetkým jasné. Boh pozýva, na dobré pozýva, a človek má odpovedať. A môže to dopadnúť dvojako: buď človek pozvanie prijme a skončí dnu, alebo pozvanie odmietne a skončí vonku, ale aj s konzekvenciami.  „Byť vonku“ a „byť dnu“ – to sú dva úplne odlišné svety. I vo večnosti, kde je to už definitívne – byť dnu predstavuje hostina, alebo byť vonku, čo je plač a škrípanie zubami, večné banovanie nad premárnenou šancou. Ale aj tu na tomto svete už sme dnu, alebo vonku…

Občas sa stretnem s tým, ako sa naši kostolní ľudia sťažujú, ako nás môžu neveriaci tak nemať radi. Ale skúsme byť úprimní. Keby sme my nemali vieru a stretli sa so všetkými tými negatívnymi informáciami o cirkvi a s predsudkami, neboli by sme aj my negatívne naladení? Oni nie sú na nás zlí, oni sú len normálni. Páči sa mi tento obraz: Pohľad na cirkev je ako sa pozerať na kostolné vitráže. Zvonka sú tmavé, fádne, zaprášené, no nič príťažlivé… Treba byť dnu, aby si mohol vnímať celú ich nádheru. Pred pár dňami som sa rozprával s nie tak dávno obrátenou ženou, ktorá predtým pracovala v bankovníctve, venovala sa veľkým peniazom,  robila dôležité rozhodnutia. Opisovala mi, aké bolo predtým kresťanstvo pre ňu nepríťažlivé… Občas aj zašla do kostola, ale ničomu tam nerozumela. Hoci sa tam hovorilo po slovensky, bola to pre ňu cudzia reč.

Ako sa dostať dnu? Stáva sa mi dosť často, že o krst dieťaťa prichádzajú žiadať rodičia, ktorí svoju vieru navonok nepraktizujú, Keď s nimi rozprávam o motivácii, prečo prišli a čo vlastne pre svoje dieťa chcú, obyčajne prichádzame k záveru, že oni chcú pre dieťa čosi jednorazové, jednu ceremóniu, pri ktorej ich dieťa čosi tajomné dostane a vyjadria to aj slovami: „Aby to naše dieťa malo.“ Nevnímajú, že krst je začiatkom toho, čo nazývame „kresťanskou iniciáciou“, procesom, doprevádzaným veľkými sviatosťami – krstom, prvým svätým prijímaním a birmovaním. Výsledkom toho by malo byť, že sa človek bude cítiť v „Božom svete“ a v Cirkvi doma, že aj objektívne bude toho všetkého súčasťou.

Čosi podobné prebieha v civilnej spoločnosti v procese, ktorý sa nazýva socializáciou, alebo začleňovaním sa do spoločnosti. Tiež je to obyčajne sprevádzané akýmisi obradnými rituálmi: Privítanie do života, prvý deň v škole, odovzdanie občianskeho preukazu, 18. rok a dospelosť… A ani v spoločnosti sa táto „socializácia“ vždy nevydarí. Máme rozličných asociálov. Pred tými najhoršími sa spoločnosť musí chrániť a sú vo väzeniach. Potom tu máme bezdomovcov, ktorí nevedia žiť, ako väčšinová spoločnosť. Potom máme akýchsi „príživníkov“, ktorí zo spoločného len čerpajú a nikdy do spoločného neprispeli… Potom tu máme tých „slušných občanov“, ktorí splnia všetko, čo musia, dodržia zákony, zaplatia dane, ale všetko ostatné je ich osobný vec… A nakoniec sú tu uvedomelí občania, ktorí okrem toho povinného sa aj dobrovoľne zapájajú do rozvoja spoločnosti: angažovaním sa v miestnej politike, v miestnej kultúre, v športe, šírením humanitných ideálov – dobra. A vieme, že spoločnosť sa tým rýchlejšie sa rozvíja, čím má viac uvedomelých občanov a tým viac je brzdená, čím je tam viac asociálov.

A so socializáciou v cirkvi, teda kresťanskou iniciáciou to dopadá podobne… Máme rozličné stupne „asociálov“, u ktorých sa to nepodarilo… Potom máme takých, ktorí prídu, len keď niečo potrebujú: pokrstiť, pochovať… Potom máme tých „slušných“, ktorí si splnia všetky „povinnosti“, ale nič viac. A potom máme tých „uvedomelých“, ktorí vedia, že aj na nich záleží a vkladajú svoje talenty do úsilia o spoločné dobro.

Je dôležité byť „dnu“, ale tam treba vojsť. A to znamená prijímať pozvanie v momente, keď toto prichádza.

My, veriaci, by sme mohli byť spokojní, my sme pozvanie prijali, to tí druhí majú problém… Ale…Začleňovanie sa dnu nie je len jednorazovou záležitosťou jediného rozhodnutia. Denne sme pozívaní a denne sa rozhodujeme. Deje sa to v našom vnútri, tam, kde sa stretávame s Bohom, kde sa nám on prihovára… Nazývame to svedomím.

Priznajme si, koľko krát sa nám stane, že vo svojom svedomí pocítime: toto by bolo dobré, v tomto by som mohol pridať, v tomto vzťahu by som sa mohol pokúsiť o nápravu… Ale odložíme to na neskôr. Nie teraz… A to je veľmi nebezpečné… Pozvanie je jednorazové… Naše svedomie sa formuje. Ako? Skôr to vnímame na tom, keď nám svedomie vyčíta niečo zlé… Po prvom raze mám zlý pocit, výčitky svedomia. Ak neposlúchnem, výčitky sa postupne umenšujú. Potom si zvyknem. Nakoniec začnem svoj postoj obhajovať…

No a podobne to prebieha aj v prípadoch, keď ma Boh cez svedomie pozýva k niečomu dobrému… Neposlúchnem raz, niekoľkokrát… a nakoniec svedomie zmĺkne…

Zaujímavý a podnetný je záver evanjeliového príbehu, kde je muž bez svadobných šiat vyhodený von. Potvrdenie, že naozaj nestačí len „byť dnu“.

Tradične sa toto miesto vysvetľuje ako nutnosť mať posväcujúcu milosť a nebyť v smrteľnom hriechu v momente, keď predstúpime pred večného sudcu. A je to naozaj tak… Ale práve kvôli tomu by sme sa mali snažiť robiť si aj priebežne inventúru, ako na tom sme, a to inventúru hĺbkovú. Chcel by som vám teraz ponúknuť jeden alternatívny návod, ako na to…

Pravdepodobne poznáte zaujímavú komédiu s Melom Gibsonom: Čo ženy chcú. Jeden muž, veľký sveták, ktorý je dosť bezcitný k ženám, je raz trafený bleskom a od toho momentu mohol počuť, čo si ženy myslia vo svojom vnútri. Veci banálne, ale i hlboké problémy, spôsobujúce depresiu.

Zaujímavá predstava, môcť tak čítať myšlienky iných, čo sa odohráva v ich vnútri, čo poviete? Takúto schopnosť mať nikdy nebudeme, ale stále máme možnosť venovať sa čomusi zaujímavému a určite užitočnému. V nás samých totiž nepretržite prúdi neustály tok myšlienok… Skúsme sa im venovať a analyzovať ich. Čo je v našom vnútri, kam môže vidieť len Boh, a ak chceme, tak aj my? Koľko z našich myšlienok je hriešnych? A koľko z nich je len o nás? Čo budem robiť, na čo mám chuť, čo si oblečiem… Ako často je náš vnútorný monológ nahradený dialógom: rozhovorom s Bohom, o ktorom verím, že je stále a všadeprítomný? A keď rozmýšľam o druhých, o ich chybách, o krivdách, ktoré sa mi stali… Rozmýšľam evanjeliovo, motivovaný láskou k tomu chudákovi, ktorý robí zlo? Alebo len ľutujem seba a neustále obviňujem? A tak ďalej, a tak ďalej…

Po dôkladnej analýze toho, čo sa vo mne deje, budem môcť posúdiť, či som v tom Božom svete naozaj doma, či tam nie som len navonok, či som zaodetý do svadobného rúcha…