júl 312005
 

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, bola jedna zázračná krajina. V tej krajine panoval múdry a dobrý kráľ…

Takto nejako sa začínajú mnohé rozprávky, ktorými si my ľudia uľahčujeme život. Často mávame rôzne túžby a želania, ktoré sa nedajú alebo len veľmi ťažko dajú uskutočniť. A preto si pomáhame rozprávkami. Aspoň na chvíľu unikneme z reálneho života a zabudneme na svoje starosti.

Pred chvíľou sme tiež počuli príbeh ako z rozprávky, len si predstavme: keby sme tak nemuseli pracovať, bol by medzi nami človek, ktorý by vedel rozmnožiť chlieb a ryby, prípadne aj nejaké iné jedlo, my by sme sa nasýtili a ešte by aj z toho jedla čosi zostalo, aspoň odrobiny. No nebol by to krásny život?

Keby sme si tento úryvok evanjelia čítali ďalej a keby sme si k tomu vypočuli ten istý príbeh z pera ďalších evanjelistov, zistili by sme, že aj ľudia, ktorých Ježiš takto nasýtil, podobne uvažovali. Zapáčilo sa im to. Kristus však vypozoroval ich zámer a priamo im povedal: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ Tak píše o tejto udalosti evanjelista Ján (6, 26). Pred zázračným rozmnožením chleba ho hľadali, aby ho mohli počúvať. No teraz je ich úmysel iný.

V druhom čítaní sme počuli sv. Pavla ako sa pýta, čo nás môže odlúčiť od Kristovej lásky: „Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ A ďalej pokračuje: „A som si istý, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá… ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky…“

Keď si to porovnáme so situáciou opísanou v evanjeliu, povedal by som, že nie ťažkosti a problémy, ale skôr blahobyt a materiálny dostatok dokáže človeka odlúčiť od Kristovej lásky. Akonáhle Kristus rozmnožil chlieb, ľudia stratili motív hľadať cestu k Bohu a spáse. Zaujímalo ich len to, aby sa mali rozprávkovo dobre na zemi… Určite to poznáme aj z vlastnej životnej skúsenosti. Ak je nám ťažko, ak nám niečo chýba, vtedy sa dokážeme veľa a intenzívne modliť. Topiaci sa aj slamky chytá. Tak sa hovorí. Keď je zle, vtedy si zrazu spomenieme, že je tu Boh a hľadáme ho. Pán Ježiš nás dnes povzbudzuje, aby sme ho hľadali vždy. Keď je nám dobre, aj keď je nám ťažko.

V jednom príbehu o boháčovi a obuvníkovi sa hovorí, že obuvník bol síce chudobný a ťažko si zarábal na chlieb, no každý deň si spieval. Popri svojej chudobe bol šťastný. Deti ho mali tiež radi a chodili za ním aj so svojimi vnúčatami. Boháča to škrelo. On sa necítil šťastný. Bál sa o svoje peniaze, rátal ich takmer denne a závidel obuvníkovi, že v jeho dome je toľko radosti. Raz si ho zavolal a dal mu mešec plný zlatých dukátov. Obuvník až oči otváral. Toľko peňazí v živote v rukách nedržal. Doma si ich porátal a ukryl v skrini. Lenže potom sa mu zdalo, že to tam nie je bezpečné. Vytiahol ich a zaniesol na pôjd. V noci sa však dobre nevyspal, lebo sa bál, aby mu ich tam niekto nenašiel. Ráno ich znova porátal a odniesol radšej do stodoly. Tam to bude snáď bezpečnejšie. Tak to išlo niekoľko dní. Znovu a znovu rátal peniaze a schovával ich. Zrazu si uvedomil, že už dávno nespieval. Začal rozmýšľať. Tie peniaze ma neurobili šťastným. Po chvíli sa rozhodol. Zaniesol peniaze späť boháčovi. Odvtedy sa znova ozýval spev obuvníka a znova k nemu s radosťou chodili deti i vnúčence.

Bratia a sestry, nech nás nič neodlúči od Boha, ani problémy, ani trápenia, ani choroby, ale ani blahobyt. Aj keby bol rozprávkový. Amen.