máj 142006
 

„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“

Vo svojom učení berie Ježiš často inšpiráciu v rodinných veciach poslucháčov a vo veciach, ktoré počuli všetci. Tento krát sa k nám prihovára s obrazom ratolesti a viniča. Ježiš naznačuje dva prípady. Prvý je negatívny: ratolesť je suchá, neprináša ovocie, teda sa oreže a vyhadzuje. Druhý je pozitívny: ratolesť je ešte živá a rastie, takže ju treba orezať. Už tento kontrast nám hovorí, že orezanie nie je nepriateľským aktom voči ratolesti. Vinohradník od nej ešte očakáva veľa; vie, že môže prinášať ovocie; má v nej dôveru. Takisto je to aj na poli duchovnom. Keď Boh zasahuje do nášho života s krížom, nechce tým povedať, že je s nami pohnevaný. Práve naopak.

Ale prečo vinohradník čistí, orezáva ratolesť a spôsobuje jej, ako sa hovorí, plač? Robí to pre jeden jednoduchý motív: ak by ju neorezal, sila viniča sa rozptýli, možno, že zarodí viac strapcov, ale s dôsledkom, že sa im nepodarí všetkým dozrieť a zníži sa obsah vína. Ak zostane dlhý čas bez orezania, vinič dokonca spustne a produkuje iba listy a plané hrozno.

To isté nastane v našom živote. Žiť znamená vyberať si a vyberať si znamená odriekať si. Osoba, ktorá chce v živote robiť veľa vecí, pestuje veľa záujmov, koníčkov, v ktorých sa rozplynie. Nevynikne v ničom. Je potrebné mať odvahu urobiť výber, čiže nechať padnúť nejaké druhotné záujmy a koncentrovať sa na nejaké primárne. Teda očistiť, orezať!

Toto ešte viac platí v duchovnom živote. Svätosť sa podobá na sochárstvo. Leonardo da Vinci definoval sochárstvo ako „umenie odstraňovať“. Všetky ďalšie umenia pozostávajú vo vkladaní niečoho: farby na plátno obrazu, kameňa na kameň v architektúre, nota na notu v hudbe. Iba sochárstvo pozostáva v odstraňovaní: odstraňovať kúsky mramoru, ktoré príliš vyčnievajú na postave, ktorú má sochár v mysli. Tiež kresťanská dokonalosť sa dosahuje týmto spôsobom: odstraňovaním, padaním neužitočných častí, teda túžob, ambícií, plánov a telesných sklonov, ktoré sa rozplývajú do všetkých častí a nedovolia nám nič uzatvoriť.

V jeden deň, keď sa Michelangelo prechádzal po záhrade vo Florencii, videl v jednom kúte kus mramoru, ktorý vyčnieval zo zeme, napoly zakrytý trávou a blatom. Náhle sa zastavil, akoby niekoho videl, a obrátiac sa na priateľov, ktorí s ním boli, vyhlásil: „V tomto kuse mramoru je ukrytý anjel; musím ho vytiahnuť von.“ A, vystrojený dlátom, začal ten kus mramoru kresať, pokiaľ sa nevynorila postava anjela.

Aj Boh sa na nás pozerá a vidí nás podobne, ako kusy ešte neforemného kameňa, a hovorí si: „Tam vnútri je ukrytá nová a pekná bytosť, ktorá čaká, aby prišla na svet; a čo viac, je tam ukrytý obraz môjho jediného Syna Ježiša Krista (my sme určení stať sa „podobnými obrazu jeho Syna“); chcem ho vytiahnuť von!“ A teda, čo robí? Zoberie dláto, ktorým je kríž, a začína na nás pracovať. Zoberie nožnice orezávača a začne orezávať. Nemusíme myslieť na to, aké sú to strašné kríže. Zvyčajne nepridá nič k tomu ako sám život, ktorý predkladá utrpenie, námahu, trápenia. Iba ponúka tieto veci na naše očistenie. Pomáha nám nepremárniť ich.