aug 152015
 

Nedávno som dostal darček: let lietadlom ponad moju farnosť. Hoci let trval len 30 minút, mohol som sa pokochať pohľadom na živú mapu pod sebou: videl som rozloženie ulíc, polohu kostola a fary, uvedomil som si tok rieky či vzdialenosti horských cestičiek, po ktorých sa zvyknem ísť prebehnúť. A podarilo sa nám zaletieť aj nad súčasné bydlisko mojej mamy, ďalej vidieť z výšky moju rodnú dedinku a skúsiť ešte mnoho ďalších vecí. Za relatívne krátky čas som získal nadhľad nad situáciou; zmúdrel som, lebo som si uvedomil, čo je naozaj dôležité „z perspektívy neba.“

            Dnes slávime slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, pozrime sa na náš život z perspektívy neba a možno si uvedomíme niečo dôležité.

            Najprv si zopakujme zopár záchytných bodov na mape nášho života: Boh nás stvoril Láskou a život, ktorý žijeme je obrovský dar. Život nekončí tu na zemi, ale pokračuje vo večnosti. Každý človek je pozvaný prísť do neba, kde mu Boh pripravuje miesto. A keď nám pripraví miesto, vráti sa a vezme nás tam, kde žije On. Do neba sa nemôžeme dostať za naše zásluhy, taký „dobrý“ nikto z nás nie je. Preto je možnosť prísť do neba DAR. Dostali sme ho v Ježišovi, ktorý zomrel za naše hriechy na kríži, na tretí deň vstal z mŕtvych a tým, že nás vykúpil nám otvoril bránu do neba.

Z perspektívy dnešného sviatku si uvedomujem novú odpoveď na otázku, ktorú často počúvam z úst ľudí okolo mňa: Kam ideš? Naše odpovede sú často: do roboty, domov, na nákup, na dovolenku, na prechádzku, na návštevu….Áno, všade tam chodíme alebo cestujeme. Ale je ešte jedna odpoveď, ktorú dnes rozumiem po novom a beriem ju vážne a to je: Idem do neba! To je tá najdôležitejšia a hlavná tepna mapy môjho života. A dnes si znova uvedomujem, že uprostred tých všetkých možných dočasných ciest a uličiek života, sa táto hlavná cesta často a mnohým stráca.

Je na nás, ktorí sa nazývame kresťanmi, vidieť to kam ideme? Je na nás vidieť, že vôbec niekam ideme? Čo sa dá čítať z našich tvárí a životov? Nevyzeráme ako tí, ktorí zablúdili v labyrinte života a sveta? Nezrkadlí sa príliš v našich očiach tá skutočnosť, že smerujeme aj k tomu, že naše telo skončí na cintoríne?

Áno, jednou z právd našej mapy života je aj to, že najskôr potrebujeme zomrieť a až potom sa do neba môžeme dostať. Ale dovolím si malú paralelu zo súčasného života okolo nás: v Trnave čoskoro otvoria nový futbalový štadión. Fanúšikovia futbalu tam budú chodiť na zápasy, ktoré budú trvať približne dve hodiny. Keď pôjdu ľudia prvý krát na tento štadión, čo sa bude dať čítať z ich tvárí? Predstavujem si obrovské očakávania: ako to tam bude vyzerať; kde bude moje miesto; aký odtiaľ budem mať výhľad na dianie na ihrisku; kto bude sedieť vedľa mňa, za mnou, predo mnou, okolo mňa; aké bude osvetlenie, ozvučenie, aké budú služby, dostanem sa vôbec dnu, koľko ma to bude stáť… A popri tom si trúfam povedať, že sa tí ľudia budú cestou na štadión tešiť; myslím si, že v ich tvárach bude radosť z toho, kam idú.

            My kráčame životom a smerujeme nie na štadión, kde sa človek chvíľu zdrží a potom odíde. Ideme domov. Do neba. Na „miesto“ o ktorom sv. Pavol napísal: „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9) A vieme, že sa tam zmestíme, že tam máme svoje miesto, miesto odkiaľ budeme „môcť vidieť všetko“. To ma napĺňa novým očakávaním. A je to pre mňa novou výzvou nechať to na sebe vidieť. Dáva mi to chuť pridať sa ku chválospevu tej, ktorá má v tomto tajomstve svoje výnimočné postavenie a je ňou naša matka v nebi Mária. Ona totiž na rozdiel od všetkých ľudí sa v nebi „nachádza“ (ak môžem použiť takéto nedokonalé slovo) s telom aj dušou. Zatiaľ ako jediná. Všetci ostatní ľudia, ktorí prišli do neba sú tam ako tí, ktorí čakajú na svoje oslávené telo. A to bude vzkriesené na konci čias. Aj preto verím, že Máriino orodovanie za našu cestu do neba je také dôležité. Znamená to totiž, že z toho pokladu nevyčerpateľného duchovného aj telesného požehnania, ktorého zdrojom je Boh, nám ona pomáha rozdávať. Nie preto, že by Boh bol menej štedrejší alebo menej prajnejší. Ale možno preto, že sa ako Otec teší, keď sa jeho deti v nebi podieľajú na raste Božieho kráľovstva tu na zemi aj takýmto spôsobom. Mária, naša Matka a všetci ľudia v nebi nič neuberajú na pravdivosti toho, že dobrorečenie a sláva, múdrosť a vzdávanie vďaky, česť, moc a sila patrí nášmu Bohu na veky vekov. ( pozri Zjv 7,12) Namiesto amen, ktoré raz povie celý náš život, sa chcem s pokorou pridať ku chválospevu tej, ktorá na nás čaká v nebi. Toho chválospevu, ktorý zazvučí v dnešnom evanjeliu zo sv. Lukáša:

„Velebí moja duša Pána, a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi. Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný a sväté je jeho meno.“ Lk 1, 48-49