mar 292009
 

Umučenie, utrpenie, smrť a vzkriesenie Pána to sú témy, ktoré nás zjednocujú ako kresťanský ľud a Cirkev počas Veľkého týždňa. Tento rok na Kvetnú nedeľu pozorne počúvame Markov príbeh umučenia Ježiša – príbeh o jeho posledných dňoch a hodinách na zemi. Je to príbeh ohromujúcich kontrastov. Keď znova počúvame tento dojímavý príbeh, Ježišovo umučenie preniká cez ľahostajnosť našich životov. V tento týždeň zvlášť máme privilegovanú príležitosť poučiť sa z toho, čo sa stalo Ježišovi a objavovať identitu tých, ktorí ho skúšali, súdili a usmrtili pred dlhým časom, ale objaviť aj to, čo zabilo Ježiša a aké zlovoľné násilie, brutalita, nenávisť a žiarlivosť ho naďalej stále pribíjajú na kríž v jeho bratoch a sestrách ľudskej rodiny.

Rozprávanie sv. Marka (Mk 11,1-10) o Ježišovom vstupe do Jeruzalema je najumiernenejším podaním tejto udalosti v Novom zákone. Z nejakého dôvodu evanjelista kladie veľký dôraz na oslíka. Bolo zvykom, že pútnici vstupovali do Jeruzalema pešo. Iba králi a vládcovia putovali do Jeruzalema väčšinou na veľkých tátošoch s okázalým sprievodom, aby predvádzali svoju prítomnosť. Ježiš je iný druh kráľa – volí si vstúpiť na oslíkovi, nie na majestátnom tátošovi, ale na chrbte mladého oslíka, ktorý nosieva bremená. Tým, že ho vedú cez mesto na chrbte malého oslíka, Ježiš prichádza ako kráľ, ktorého kraľovanie nie je o tom, že si nechá slúžiť, ale že chce sám slúžiť. Jeho kráľovstvo nie je budované na moci, ale na súcite s človekom a veľkodušnej službe. Oslík, na ktorého Ježiš nasadne, nám pripomína slová starovekého proroka Zachariáša, ktorý túto scénu predpovedal o 500 rokov skôr: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice“ (Zach 9,9). V Markovom realistickom príbehu umučenia sme svedkami Ježišovej úzkosti, ktorého úplne opustili priatelia a učeníci. Ježiš sa odovzdáva svojmu osudu. Neodpovedá Judášovi, keď ho zradí, ani Pilátovi počas výsluchu. V Markovom evanjeliu Pilát sa neusiluje zachrániť ho, ako to robí rímsky prokurátor v ostatných troch evanjeliách. V priebehu svojho evanjelia sv. Marek opisuje zlyhanie učeníkov, ktorí Ježiša vôbec nepodporili, ba ani nechápali, čo sa deje. Záhadný mladý učeník, ktorý bez plachty nahý uniká, keď Ježiša zatknú, je v Markovom evanjeliu mocným symbolom jeho nasledovníkov, ktorí najprv opustia rodinu a priateľov, aby nasledovali Ježiša. Keď však ide do tuhého, zanechajú všetko a ujdú od neho. Keď si pripomenieme udalosti tohto prvého Veľkého týždňa – od Hornej siene po Getsemanskú záhradu, od Pilátovho súdneho stolca po Golgotu, od kríža po prázdny hrob, Ježiš obracia náš svet a jeho hodnotový systém hore nohami. Učí nás, že pravá autorita sa nachádza v oddanej službe a veľkodušnosti k iným, že veľkosť sa sústreďuje v pokore, že spravodlivého a milujúceho človeka Boh povýši v pravom čase.

Pohľad na Markovo umučenie Ježiša cez objektív vernosti

Doprostred svojich príbehov o zrade a násilí, evanjelista Marek vkladá dramatický príbeh úžasnej vernosti. Keď Ježiš navštívi Šimona Malomocného v Betánii na východných svahoch Olivovej hory, neznáma žena pribehne, rozbije alabastrovú nádobu so vzácnym olejom a pomaže Ježišovu hlavu tradičným, kráľovským, biblickým štýlom (14,3-9). Keď vôňa oleja naplní miestnosť, všetci čo sú s Ježišom, sú šokovaní týmto mimoriadnym gestom ženy. Ale Ježiš ju bráni. Ona preukázala pravú vernosť a lásku, hovorí im, pretože „vopred pomazala moje telo na pohreb“ (14,8). Za to Ježiš sľubuje, že sa o nej bude hovoriť všade vo svete, kde sa bude ohlasovať evanjelium (14,9). Táto žena je jediná v celom Novom zákone, ktorej sa dostalo takej veľkej pocty. Zatiaľ čo jeho učeníci a apoštolovia jasne predstavujú celú sériu zlyhaní zrady a opustenia – táto anonymná žena stelesňuje neohrozenosť, odvahu, lásku a vernosť. Aký príklad! Ona možno celkom nechápe význam svojho symbolického a prorockého skutku pomazania ani nadčasovosť svojho konania. Ona jednoducho túži byť s ním a vyjadriť mu svoju neohraničenú lásku a pozornosť. Či toto nie je to, k čomu je každý z nás zvlášť povolaný počas Veľkého týždňa? Či to neznamená milovať Ježiša a byť k nemu pozorný počas posledných tragických momentov symfónie jeho pozemského života a uprostred všetkých rán, zlyhaní a zrady nášho vlastného života? Náš život musí byť ako vzácny olej z nádoby tej ženy s plytvaním vylievaný na Pána v posledných chvíľach jeho života na zemi.

Kto, ak nie odsúdený Spasiteľ?

Na záver Krížovej cesty v rímskom Koloseu na Veľký piatok v Jubilejnom roku 2000, pápež Ján Pavol II. povedal tieto dojímavé a mocné slová: „Kto, ak nie odsúdený Spasiteľ dokáže dokonale pochopiť bolesť nespravodlivo odsúdených? Kto, ak nie Kráľ, opovrhovaný a pokorovaný, dokáže splniť očakávania nespočetných ľudí, ktorí žijú bez nádeje či dôstojnosti? Kto, ak nie ukrižovaný Boží Syn, môže poznať bolesť a osamelosť toľkých stroskotaných životov bez budúcnosti?“ Akého len máme Spasiteľa! On skutočne chápe naše ľudské podmienky. On kráča s nami a zdieľa s nami naše žiale, osamelosť a utrpenie. Ako odpovedáme na takúto nesmiernu lásku a jedinečnú pravú solidaritu? Kvetná nedeľa nás pozýva zaujať postoj, ktorý sv. Pavol nazýva „zmýšľaním Ježiša Krista“ (Flp 2,6-11) pri jeho umučení a smrti: „vyprázdniť“ sa z našich vlastných záujmov, obáv a potrieb v mene iných. Vyjdime im v ústrety a uzdravujme tých, čo majú bolesť a utešujme ľudí okolo nás napriek našim vlastným odmietaniam a zradám. Počas dojímavých liturgií Veľkého týždňa sa nám poskytuje špeciálna milosť, aby sme dokázali kráčať ďalej s radosťou a v nádeji, napriek odmietaniu, pokorovaniu a utrpeniu. Týmto spôsobom sa Ježišovo umučenie stane dôvodom k nádeji a chvíľou milosti pre všetkých nás, ktorí hľadáme Božie kráľovstvo v našom živote – nech je toto hľadanie akokoľvek osamelé a bolestivé. Veľký týždeň nám dáva útechu a presvedčenie, že nie sme sami.

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)