apr 022006
 

Ženy mi určite odpustia, keď sa teraz obrátim špeciálne na mužov:
Muži, predpokladám, že ste zažili takúto situáciu vo vašom živote: keď ste boli ešte v takom veku, že vás vychovávali iní – rodičia, učitelia, vychovávatelia, snažili sa vás presvedčiť, aby ste neplakali, lebo „ste chlapi“ a chlap predsa dokáže niečo vydržať, nie je „baba“. Ja si pamätám na takú situáciu, bolo to, keď som začal chodiť na základnú školu. Je to akosi v nás, že chlap je „chlap“, ten, ktorý sa ničoho nebojí, je tvrdý, ochranca iných a pod. Áno, to je pravda. Chlap aj má byť takým, aby sa dalo na neho spoľahnúť, to, čo povie, platí a snaží sa to dodržať.

V dnešnom evanjeliu sme však počuli veľmi zaujímavú vec – Ježiš ukázal ľudskú slabosť – aspoň my tomu tak hovoríme, keď človek, a najmä muž, plače.

Pán Ježiš na viacerých miestach v evanjeliu ukázal, že je „len“ človek. Nebál sa ukázať navonok to, že je smutný, že sa nahneval, medzi riadkami môžeme vyčítať, že prejavoval lásku objatím – vieme, že mal rád malé deti, požehnával ich a bral ich do náručia. Zdá sa, že ani vtedy pre to ľudia nemali zmysel, lebo učeníci od neho deti odháňali. A Kristus im to – ku podivu – vyčítal. Viackrát sa spomína, že Ježiš mal rád jedného zo svojich učeníkov – vieme, ktorého, bol to Ján; takisto v súvislosti s Lazárom, Máriou a Martou z Betánie sa viackrát hovorí, že ich mal Ježiš rád. Naozaj bol človekom, prejavoval sa ako človek a mal hlboké pochopenie pre ľudí. Ak sa nahneval, tak to bolo len vtedy, keď narazil na ľudskú pýchu a tvrdosť srdca. So všetkým si vedel dať rady, ale s týmto jedným nie. Jeho slzy z dnešného evanjelia hovoria o tom, že mu záleží na ľudskom pokolení. Vidí ľudskú biedu a úbohosť a zároveň to, že človek túži po živote, po tom, aby našiel pokoj a lásku. Jeho slzy sú potvrdením toho, že nás má rád. Jeho slzy vyvádzajú Lazára von z hrobu, von zo smrti, preč od hriechu a následkov hriechu.

A z toho nám vznikne otázka: čím sú pre nás slzy? Vedieť plakať je dôležité. Vieme, že ženy to dokážu akosi ľahšie než muži. Ale aj to je pravda, že muži oveľa častejšie zomierajú na infarkt ako ženy. Nedostanú von zo seba svoje pocity, zostáva to tam vnútri, ťaží to, hromadí sa a raz sa to prejaví… Pán Ježiš nás učí aj takejto – podľa nás možno – banálnej veci. Plakať. Vyjadriť lásku, vyjadriť súcit, pochopenie, vyjadriť to, že nám na niekom záleží. A to platí nielen pre ženy, ale pre všetkých ľudí. Nebojme sa vyjadriť svoje pocity: mám radosť, nepáči sa mi, je mi ľúto, mám ťa rád… Ale nech to nie sú len prázdne frázy. Nech sú skutočným vyjadrením nášho vnútorného prežívania. Nech sa dostane medzi nás aspoň štipka Kristovej ľudskosti. Toto je základ, na ktorom môžeme potom stavať aj ostatné. Možno práve my, muži, by sme sa to mali tak viac učiť. Kedy naposledy počula tvoja žena úprimne, že ju máš rád? A deti? Potrebujú to počuť, veľmi. Tak ako dýchanie je pre telo dôležité, tak je dôležité pre našu psychiku, aby nás mal niekto rád a aby sme my o tom vedeli. Samozrejme, opravdivo, nech to nie je len fráza. Nebojme sa!

Mladistvú vrahyňu dopravili do väznice. Dozorkyňu varovali pred touto nebezpečnou osobou, aby v nijakom prípade nešla do jej oddelenia sama. Keď sa dozorkyňa cez otvor dverí pozerala, väzenkyňa len meravo stála a zrak mala upretý na zem. Napriek varovaniu dozorkyňa vošla sama do cely. Išla ku väzenkyni a bozkala ju. Potom ju objala. Vrahyňa spustila ruky a začala plakať. Po krátkej chvíli povedala: „Toto je prvý bozk, ktorý som dostala.“ A ja sa pýtam: Kto bol za to zodpovedný??? Prečo jej nikto neprejavil lásku? Kto to mal urobiť?

Ďalší príklad zo života: V rodine nastal krach. Medzi otcom a matkou nastala prudká hádka. Deti sa len mlčky dívali. Dvanásťročné dievča sa potajomky vybralo do búdky telefonovať. Vytočilo číslo svojich rodičov. Otec je prekvapený, keď počuje dievčenský hlas: „Dobrý deň. Tu reportérka, robím anketu pre ilustrovaný časopis: Milujete svoju ženu?“ Otec prekvapený otázkou váhavo odpovedá: „Prirodzene, že áno.“ Matka dostala tú istú otázku: „Milujete svojho muža?“ „Áno,“ odpovedá zmätená. „Ďakujem, dovidenia!“ „Teraz potrebujem kávu,“ vzdychol si otec…

Sú gestá, ktoré často medzi nami chýbajú. Práve preto, že ich pokladáme za zženštilé, za slabosť. Za Kristove slzy by sme však mali byť nesmierne vďační. Tieto slzy nás zachraňujú a zároveň pripomínajú, že nás má rád. Že nás chce vyslobodiť z otroctva. Nebojme sa vychádzať z hrobu nášho vnútra a vyjaviť, čo je tam skryté. Môže to byť záchrana pre nás aj pre našich blížnych. Amen.