nov 022008
 

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25).

Sviatky Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých majú niečo spoločné. Preto nasledujú jeden za druhým. Aj odsek evanjelia je ten istý a ide v ňom o blahoslavenstvá. Oba sviatky hovoria o druhom svete. Keby sme neverili v život po smrti, nemalo by zmysel sláviť sviatok Všetkých svätých a ešte nezmyselnejšie by bolo chodiť na cintorín. Veď koho by sme navštevovali a prečo by sme tam mali zapaľovať sviečku a nosiť kvety? Všetko v tento deň nás pozýva k zamysleniu sa: „Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca!“ spieva sa v 90. žalme.

„Človek je ako na jeseň listy na stromoch“ (G. Ungaretti). Strom na jar opäť rozkvitne, ale s novými listami. Aj svet po nás bude existovať naďalej, ale s inými obyvateľmi. Je to aj s nami tak? Tu sa analógia pretrháva, pretože Ježiš nám prisľúbil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie.“ To je veľká výzva viery – nielen viery kresťanov, ale aj viery židov a moslimov, viery všetkých, ktorí veria v osobného Boha.

Kto videl film „Doktor Živago“, iste si spomenie na slávnu pieseň Lary, ústrednú pieseň filmu. Ak to preložíme z talianskej verzie, tak to bude znieť: „Ja neviem kde, ale bude nejaké miesto, z ktorého sa už nevrátime …“ Pieseň dobre sprostredkuje zmysel známeho románu Pasternaka, podľa ktorého film vznikol. Dvaja zaľúbení sa stretnú, ale nepriaznivý osud ich stále znova oddeľuje od seba (dej sa odohráva v čase boľševickej revolúcie) – až po poslednú scénu, keď sa ich cesty znova skrížia avšak bez toho, aby sa spoznali.

Po každý raz, keď počujem melódiu tejto piesne, moja viera mi dáva takmer vykríknuť: Áno, miesto, z ktorého sa už nevrátime – a ani sa vrátiť nechceme! Ježiš odišiel, aby ho pre nás pripravil. On nám svojím vzkriesením uvoľnil cestu a svojimi blahoslavenstvami nám ukázal cestu, ktorou ho máme nasledovať. Je to miesto, kde sa pre nás zastaví čas, aby ustúpil večnosti; kde bude láska dokonalá a totálna. Nielen Božia láska a naša láska k Bohu, ale aj úprimná a svätá láska, ktorá bola žitá na zemi.

Viera veriacich nezbavuje strachu pred smrťou. Ona však zmierňuje tento strach nádejou. V prefácii omše za zosnulých sa uvádza: „a hoci nás zarmucuje neodvratný údel smrti, potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti.“

K tomu sa pridáva zarážajúce svedectvo, ktoré prichádza tiež z Ruska. V roku 1972 uverejnili v ilegálnom samizdate text – modlitbu, ktorá sa našla vo vrecku kabáta vojaka Alexandra Zacepu. Tento vojak ju napísal niekoľko okamihov pred bojom, v ktorom v druhej svetovej vojne stratil život. Tá modlitba znie:

„Počuj, ó Bože! Ani jediný raz v mojom živote som sa s tebou nerozprával. Dnes však mám chuť sa s tebou tešiť. Vieš, odvtedy, čo som bol malé dieťa mi stále hovorili, že neexistuješ – a ja hlupák som tomu veril. Nikdy som nepozoroval tvoje diela. V túto noc som sa však z krátera od granátu zahľadel na hviezdne nebo. A fascinovaný ich trblietaním som okamžite pochopil, aký strašný to môže byť omyl. Neviem, ó, Bože, či mi podáš svoju ruku. Ale ja k tebe hovorím, a ty ma chápeš. Či nie je zvláštne a pozoruhodné, že uprostred strašného pekla zažiarilo svetlo a ja som ťa zbadal? Okrem tohto ti nemám už nič čo povedať. Som iba šťastný, pretože som ťa spoznal. Okolo polnoci musíme zaútočiť, ale ja nemám strach, veď ty hľadíš na nás. Už je tu signál! Musím ísť. Bolo to s tebou krásne. Chcem ti ešte povedať – a ty to vieš – že ten boj bude tvrdý. Môže sa stať, že ešte v túto noc budem klopať na tvoje dvere. A aj keď som doteraz nebol tvojím priateľom – keď prídem – vpustíš ma dovnútra? Čo sa teraz deje? Vari plačem?

Ó, Bože, vidíš, čo sa mi stalo. Až teraz som začal jasne vidieť … Pozdravujem ťa, Bože. Idem a zrejme sa už sotva vrátim. Komické, teraz mi už smrť nenaháňa nijaký strach.“

Preklad zo Zenitu: Mgr. Zuzana Gluchichová