máj 032009
 

Vo Svätom písme a na starovekom Blízkom Východe bol „pastier“ politický titul, ktorý zdôrazňoval povinnosť kráľov starať sa o ľudí im zverených. Tento titul v sebe zahrňoval bezvýhradnú oddanú starostlivosť o ľudí. Starať sa o stáda bolo dôležitou súčasťou palestínskeho hospodárstva v biblických časoch. V Starom zákone Boha nazývajú Pastierom Izraela, ktorý kráča pred svojím stádom (Ž 68,8), vedie ho, a privádza ho k potrave a k vode, chráni ho (Ž 23) a berie do náručia jeho mláďatá (Iz 40,11). Ak to zasadíme do súvislosti živej viery veriacich, táto metafora vyjadruje skutočnosť, že Boh ochraňuje celý svoj ľud. V 23. žalme autor hovorí o Pánovi ako o svojom Pastierovi. V tomto obľúbenom žalme nájdeme aj obraz pastiera ako hostiteľa. Pastier a hostiteľ sú obrazy vykreslené na pozadí púšte, kde ochranca oviec je tiež ochrancom púšťou putujúcich ľudí, poskytuje im pohostinnosť a bezpečie pred nepriateľmi. Prút je obrannou zbraňou proti divej zveri a palica je podporným nástrojom – symbolizujú starostlivosť a vernosť.

Nový zákon tiež neposudzuje pastierov inak. Poznajú svoje ovce (Jn 10,3), hľadajú stratené ovce (Lk 15,4nn.) a dajú aj život za svoje ovce (Jn 10,11-12). Pastier je postava symbolizujúca samotného Boha (Lk 15,4nn.). Nový zákon nikdy nenazýva Boha pastierom a takéto prirovnanie sa vyskytuje iba v jedinom podobenstve o stratenej ovci (Lk 15,4nn.; Mt 18,12nn). Tak ako sa teší pastier z podobenstva, tak sa tu Boh raduje z odpustenia a návratu hriešnika. Výber podobenstva živo odráža protiklad medzi Ježišovou láskou k hriešnikom a ich opovrhovaním farizejmi. Možno povedať, že príbeh o emauzských učeníkoch v Evanjeliu sv. Lukáša (24,13-35) je pokračovaním Ježišovej cesty, jeho hľadania nespoľahlivých učeníkov, ktorých predobraz bol v podobenstve o pastierovi, ktorý sa vydal hľadať stratenú ovcu a navrátiť ju do stáda (15,3-7).

Dôvera

Na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, tradične nazývanú nedeľou Dobrého pastiera, stretávame Dobrého pastiera, ktorý je skutočne krásnym a šľachetným pastierom (v gréckom texte), ktorý dôverne pozná svoje stádo. Ježiš poznal pastierov, mal veľké sympatie k ich osudu a spoľahol sa na jednu zo svojich obľúbeným metafor, aby nás ubezpečil, že do neho môžeme vložiť svoju dôveru. Pre tých, ktorí počúvali, ako sa Ježiš označoval týmto titulom, to znamenalo viac ako nežnosť a súcit. Bol to dramatický a ohromujúci stupeň lásky taký nesmierny, že tento Pastier je ochotný dať aj svoj život za svoje ovce. Na rozdiel od najatého nájomníka, Dobrý pastier oddáva svoj život svojim ovciam z čistej lásky. Ovce sú pre Dobrého pastiera – ktorý je aj ich vlastníkom – oveľa viac ako zodpovednosť. Sú objektom Pastierovej lásky a starostlivosti. Takže Pastierova láska k nim je úplne nesebecká – Dobrý pastier je ochotný aj zomrieť za ovce, než by ich mal opustiť. Pre najatého valacha sú ovce iba komoditou, ktorú treba strážiť, aby mohli poskytovať vlnu a baraninu. Krása Ježiša, nášho Dobrého pastiera, spočíva v láske, s ktorou ponúka svoj život až po smrť za každú jedinú zo svojich oviec. Tým nadväzuje s každou z nich priamy a osobný vzťah hlbokej lásky. Ježišova krása a šľachetnosť sa zjavujú v tom, že nám dovoľuje ho milovať. V Ježišovi objavujeme Otca a jeho Syna, ktorí sú Pastiermi, čo sa o nás starajú, čo nás poznajú a milujú nás dokonca aj pri našej zaťatosti, hluchote a nedôvere.

Niekedy sa zdá, že od nasledovníkov sa očakáva, že najprv dajú prednosť potrebám vodcu. Ľud je prostriedkom k cieľu: potešením vodcu. Či sa často nezdá, že pastieri sú prví a ovce posledné? Dôraz v dnešnom čítaní je však na ovciach a ich blahu. Pastier je tu prostriedkom na zabezpečenie cieľa: blaha stáda. Ovce sú prvé, Pastier posledný. Jánovo evanjelium zobrazuje Ježiša ako životodárneho Pastiera.

Duchovné povolania

Tento rok je Štvrtá veľkonočná nedeľa zároveň aj 46. svetovým dňom modlitieb za duchovné povolania. Čítania sú veľmi vhodné, pretože prosíme Pána žatvy a Cirkvi, aby poslal viac robotníkov do svojich obrovských viníc. Ako vzor náboženského vedenia Ježiš nám ukazuje, že láska môže byť jedinou motiváciou jeho služby, najmä pastoračnej služby. Ukazuje nám tiež, že zo strany náboženských vodcov nesmie existovať nijaká výlučnosť. Ak sa ovce dostanú mimo stáda (dokonca aj keď sa ovce vylúčili zo stáda sami), dobrý pastier ich musí priviesť naspäť. A musí ich doviesť do lona Cirkvi, aby bolo jedno stádo a jeden pastier. Motiváciou tu musí byť láska, nie sociálna spravodlivosť, nie etické motívy, nie čisto tolerancia a určite nie politická korektnosť, či ohromujúce štatistiky. Iba láska môže narysovať kruh, ktorý objíme všetkých.

Pastieri majú nad stádom moc. Keď kontemplujeme Ježiša ako Dobrého pastiera, pripomíname si všetkých, pre ktorých sme autoritou – deti, rodičov, našich spolupracovníkov a kolegov, ľudí, ktorí nás poprosili o pomoc počas týždňa, ľudí, ktorí sú od nás závislí pre materiálne či duchovné potreby. Nech máme akýkoľvek titul, prút a palicu, ktoré nosíme, musia byť symbolmi nie útlaku, ale lásky a oddanosti. Dnešné čítania nás pozývajú prosiť o odpustenie za chvíle, keď sme nereagovali na potreby tých, o ktorých sa staráme, a prosiť o milosť byť dobrými pastiermi. Zamerajme znovu svoj pohľad na Dobrého pastiera, ktorý vie, že iné ovce, nie z tohto stáda, nie sú stratené ovce, ale sú to tiež jeho ovce.

Na záver ešte jedna myšlienka o pasení oviec. Antropologóvia nám hovoria, že medzi etapami poľovania a poľnohospodárstva v kultúrnom vývoji ľudstva, stáli pastieri ako ľudia, ktorí existovali v oboch svetoch a spájali ich dokopy. Z toho dôvodu v starovekých mýtoch a ságach pastieri vystupovali ako symbol božskej jednoty protikladov. To, čo starovekí pohania naznačovali, to priviedla kresťanská viera do jasnej reality s Ježišom Kristom ako veľkým zmierovateľom. On je Dobrý pastier, ktorý vstupuje do centra každého veľkého konfliktu, aby ustanovil krásu, jednotu a pokoj. Nech je to tak u každého človeka, ktorý sa usiluje byť dobrým pastierom dnes – v Cirkvi aj vo svete. Keď teda my vstupujeme na miesta konfliktov a súžení v našich časoch, nech nás Pán používa ako svoje nástroje na ustanovenie krásy, jednoty a pokoja.

(zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)