dec 282008
 

Hovorí sa v jednom príbehu, že vysoko v horách bola osada – zopár domov – v ktorej bývali veľmi dobrí a nábožní ľudia. Ich dobrota a nábožnosť spočívali v tom, že sa modlili a pomáhali jeden druhému. A ešte v čomsi. Vždy na jar keď sa topili ľady a z hôr hukotali obrovské prúdy vody, doplavili aj niekoľko ľudských mŕtvol. Ľudia z osady ich kresťansky pochovávali a pomodlili sa nad ich hrobmi. Robili to tak už roky, možno desaťročia. Ale nikoho z tých dobrých ľudí nikdy nenapadlo vystúpiť do hôr a pozrieť sa prečo tam vysoko v horách tí ľudia hynú…

Tento kratučký príbeh vystihuje tak trochu situáciu Cirkvi aj na Slovensku. Nie sme Cirkev, ktorá sa modlí a s modlitbou na perách pochováva tých, ktorí odchádzajú z tohto sveta? A nie je to už naša takmer jediná činnosť? Možno že v mestách to tak nevyzerá, ale v mnohých dedinských farnostiach áno. Plačeme nad tým, že to ide s nami dole vodou. Tak je to s našimi krstami, svätými prijímaniami, birmovkami, s naším vyučovaním náboženstva v škole, s našimi kňazskými i rehoľnými povolaniami. A je nad čím plakať. No nemalo by to všetko ostať pri plači. Je tu dôležitý ďalší krok: spýtať sa, prečo je to tak a robiť niečo, aby to tak nebolo. Odpoveď je vždy poruke: veď robíme, pripravujeme pastoračné projekty na zachytenie a záchranu povolaní, rozmýšľame čo robiť a ako robiť. Nikto nepopiera, že je to veľmi potrebné, ale aj to je pravda, že kde nič nie je, ani smrť nevezme a kde nič nie je, ani Pán Boh nepovolá…Projekty na záchranu povolaní sú veľmi pekné, ale ak raz nemáme v rodinách deti, ktorých by sa tie projekty týkali, sú aj veľmi nezmyslené. Preto je myslím nevyhnutné vystúpiť do hôr, do výšok, ku koreňu veci a priznať si to, čo náš sv. Otec opakuje už vyše dvadsať rokov: Nič sa nám nepodarí, ak sa nám niečo nepodarí v rodine. Projektu na záchranu povolaní, musí nevyhnutne predchádzať projekt na záchranu rodín. My si mnoho razy so smútkom opakujeme slová: musíme zatvárať semináre, pretože nemáme povolania. Táto veta nie je pravdivá. Pravdivý je jej presný opak: Nemáme povolania, pretože zatvárame semináre. Prvým seminárom je totiž kresťanská rodina. Ak sa v nej prežívajú skutočné hodnoty, ak rodičia uskutočňujú evanjelium vo svojom živote, ak vedia prinášať obety a učia tomu aj svoje deti, pripravujú ich do života a tam sa rodia aj kňazské a rehoľné povolania.

Dokazuje to aj príbeh manželov, ktorí spočiatku nemohli mať deti. Prosili Pána Boha, že ak im požehná chlapca, chcú ho odovzdať jemu, chcú z neho, ak to bude Božia vôľa, vychovať kňaza. Pán Boh ich vypočul, ale namiesto jedenej jednotky im dal dve. Detí mali 11. Všetky vychovali statočne. Medzi nimi boli aj dvaja kňazi. Jeden z nich, môj priateľ, mi tento príbeh rozprával. K tomu však patrí ešte tento dodatok: Keď už boli všetci dospelí mama im prezradila jednu vec. So svojím manželom sa vzájomne dohodli, že budú spolu manželsky žiť iba vtedy, keď budú chcieť dieťatko. Všetky sebazápory obetujú za svoju rodinu, za svoje deti. Iste. Spravili viac ako mali. Nemuseli sa až tak zapierať. Bolo to ich slobodné rozhodnutie. Svet ich možno zaň vysmeje, ale ich príklad bude výkričníkom a pripomienkou, že inak sa nedá iba cez kresťanskú rodinu a kresťanská rodina je postavená na vzájomnom darovaní a na vzájomnej obete.

Ak raz zasa niekedy budeme premýšľať nad našimi problémami. Budeme plakať nad tým, že už nič nerobíme iba pochovávame, budeme uvažovať nad projektami na záchranu toho, čo už nemáme, ak budeme pozerať ako to s nami ide dole vodou, skúsme vystúpiť do hôr, ku koreňom. Nájdeme tam rodinu… Alebo nám už prestalo vadiť, že pomaly ale iste zamieňame knihy evanjelií za knihu pohrebných obradov?