máj 032014
 

„Živé a účinné je Božie slovo…“, napísal apoštol Pavol. Je takým aj pre nás? Práve sme počuli čítanie z evanjelia. Cítime, ako v nás žije a účinkuje? Aby sme tomu napomohli, skúsme si v ňom nájsť posolstvo pre nás… Alebo ešte viac, skúsme v ňom nájsť nás samých…

Emauzskí učeníci boli spolu, lebo ich spájal vzťah k Ježišovi. Aj my sa v nedeľu schádzame v kostole, lebo máme spoločnú vieru. A hoci to niekedy necítime, Ježiš sa k nám pripája, veď to on povedal, že kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam je on medzi nimi… Do kostola prichádzame takí, akí sme – aj s našimi úspechmi, ale aj s neúspechmi, porážkami, sklamaniami… Aj Emauzskí ich mali… A vyjadrujú prekvapenie: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ „A čo?“ Ježiš sa javí ako niekto, kto stojí mimo udalostí, ktoré sa ich tak hlboko dotkli… ako cudzinec… Pravda je však taká, že tie kritické udalosti sa týkajú práve jeho, on je ich hlavným protagonistom. A aj nám sa môže niekedy zdať, že Boh je pre nás „cudzincom“, že naše problémy, ťažkosti a túžby sú mimo sféru jeho záujmu. Lenže aj v našom živote ide predovšetkým o neho… A aj keď sú naše oči zastreté, on kráča s nami.

Prvou časťou našej omše je bohoslužba slova. Najskôr čítame a počúvame Božie slovo priamo a Duch Svätý svojimi impulzmi pôsobí v nás. Potom počúvame výklad kazateľa, ktorý sa snaží posolstvo Písma aktualizovať a aplikovať na našu situáciu, ako to robil Zmŕtvychvstalý. Až neskôr si uvedomili, ako im pri tom horelo srdce. A výsledkom toho bolo, že na konci cesty naliehajú na svojho spolupútnika: „Zostaň s nami…“ Aj my po bohoslužbe slova máme byť plní túžby mať Boha stále pri sebe, prítomného v našom živote, získať niečo viac…

A Ježiš ostáva a napokon ho spoznajú pri lámaní chleba. Aj naše nedeľné zhromaždenia vrcholia lámaním chleba. Ježiš je naozaj prítomný, možno sa mu klaňať, adorovať ho, prihovárať sa mu… no a tiež dosiahnuť najintímnejšie spojenie s našim Bohom, aké je na tomto svete možné, keď sa v prijímaní stáva našim pokrmom… A aké veľké veci prisľúbil tým, ktorí budú jesť a piť…!

Po lámaní chleba ho už Emauzskí učeníci pred sebou nevidia… No oni sami už nie sú takí istí, ako predtým, zmenili sa vnútorne a mení sa aj orientácia ich smerovania. Ešte v tú hodinu sa vrátili do Jeruzalema. Sú toho zážitku takí plní, že sa oň musia podeliť s bratmi. A tí sa zas delia o svoj zážitok. Duchovné dobrá nedostávame len sami pre seba, sú – alebo aspoň majú byť – spoločným bohatstvom. Na konci omše sme posielaní: „Iďte v mene Božom“. Máme sa vrátiť tam, odkiaľ sme prišli, do nášho života, ale zmenení, s novým nadšením a svedčiť…

V emauzských učeníkoch môžeme nájsť samých seba… Ale zažívame to počas našich nedieľ? Ozaj stretáme živého Boha, horí nám srdce, keď počúvame jeho slová a nabíjame sa novým nadšením pre naše poslanie vo svete? Čím to je, že aj taká mimoriadna záležitosť, ako je omša, dokáže sa stať pre nás nudnou záležitosťou, ba až zaťažujúcou povinnosťou?

Manželka – úplne nešportový typ, hovorí manželovi: „Ako sa dokážeš pozerať na futbal? Veď je to nekonečná nuda. Vždy je to to isté: jedno ihrisko, dve brány, 22 hráčov a tí sa naháňajú za jednou loptou…“ Ale manžel, ktorý je milovníkom futbalu, vie, že to vôbec nie je to isté a určite to nie je nudné. Tie vonkajšie veci sú tie isté – ihrisko, lopta, hráči… Ale každý zápas je iný, originálny, inak sa vyvíja, o iné veci sa hrá… Kto futbalu rozumie a má ho rád, pre toho nebude nikdy nudným. No a pri omši je to podobné: kto tomu nerozumie, môže povedať, že je to nudné… Navonok prebieha vždy všetko rovnako, dokonca sa tam – až na čítania a kázeň – aj opakujú stále tie isté slová… Ale my sme stále iní… Naša situácia je stále iná… A to spracúvame pri omši… Na začiatku ľutujeme hriechy… konkrétne hriechy, tie moje… a snažíme sa o zmierenie s Bohom a ľuďmi… A to je náročná vec, vyžaduje si to, aby sa človek vložil do veci…

Potom počúvame čítania… Boh hovorí k nám, ale na tichý Boží hlas sa treba sústrediť a aj to je nie jednoduchá činnosť… Odpovedáme spevom – človek nemá byť na omši len divákom…

Kňaz v mene zhromaždenia prednáša Bohu modlitby.. ale každý do nich má vložiť seba samého… modlí sa za mŕtvych – v mysli si vybavím mojich mŕtvych… Za dôležité veci sa tam modlí – za Cirkev, za mier a pokoj, za lásku… no a každý má slová kňaza sprevádzať vlastnou túžbou po tých veciach…. Tak sa zjednocujeme… A tak sa aj formujeme, že dôležité veci pre celok sa stanú dôležitými aj pre nás osobne…

A tak by sme mohli prejsť celú omšu a zistili by sme, že tam nebude času na nudu. Takto – aktívnou účasťou – sa omša stane nie len užitočným, ale aj veľmi dynamickým a zmysluplným, napĺňajúcim spôsobom využitia času, ktorý veriaci trávia spolu.

Vrátime sa z dnešnej omše – ako emauzskí učeníci – iní, ako sme sem prišli?