apr 152017
 

Počas zimy som navštívil jednu rodinu s malými deťmi. Pekný byt, síce skromne, ale moderne zariadený a vzhľadom k veku detí aj relatívny poriadok. A jedna vec, ktorá mi pripomenula detstvo. Deti mali vo svojej izbe na stoličkách pripravený odev. „To je na ráno – vysvetľovala mi mamička – to si oblečú“. Okrem detstva, kedy sme to robili doma podobne, som si spomenul i na Základnú vojenskú službu. Tam sme mali na stoličke pri posteli zložené maskáče. Ak sa nemýlim, tak to bol odev vzor 60. Musel byť po ruke mimo skrine, aby sme sa v prípade poplachu rýchlo obliekli. Veď v takom prípade bolo treba v priebehu pár minút oblečený s plnou poľnou stáť na nástupišti. Po čase som si všimol, že istý kolega tam mal niečo iné. Keďže bol v pozícii, keď mu nikto nekontroloval skrinku, či tam má odev poukladaný do „komínkov“, onen poplachový odev mal v skrini na vešiaku. Uložený na rýchle oblečenie. Košeľu mal napríklad v bunde, aby naraz vkĺzol do obidvoch. A naozaj, keď to pískli, bol rýchlejší, ako my.

Na uloženie šiat som si spomenul už pred dvomi týždňami, keď sme s Mirkom Klimantom uvažovali o Lazárovom vzkriesení. On vtedy hovoril o rozdiele medzi ním a Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré dnes oslavujeme. Mimo iného upozornil na plachty. Lazár ich mal na sebe, bol nimi ovinutý. Židia totiž v tom čase nepoužívali truhly ako my, ale mŕtvolu položili do hrobu v plachtách. Ján vo svojom evanjeliu, ktoré sme čítali, tiež spomína plachty. Tie, v ktorých bol do hrobu uložený Ježiš. Ostali v hrobe, na mieste, kde bolo Ježišovo telo uložené: Ján píše, že Peter prvý „videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste.“ Potom vošiel do hrobu aj on. „A videl, i uveril“ – píše o sebe samom.

Čo videl, že uveril? Ako tam tie plachty boli položené. Ja som si myslel, že boli pekne poskladané, čo vylučovalo ukradnutie tela. V tom prípade by totiž boli rozhádzané, alebo by tam neboli. Mirka však oslovil výklad vychádzajúci z gréckeho originálu, podľa ktorého položené neznamenalo zložené do komínkov, ale skôr spľasnuté. Položené, ako v nich telo ležalo. Len telo z nich nejakým spôsobom „zmizlo“.

Nuž nikto z nás nevie, akým spôsobom Ježišovo zmŕtvychvstanie prebehlo, ale spôsob „položenia“ plachiet pravdepodobne Jána hneď presvedčil o tom, že tu išlo o niečo mimoriadne, nadprirodzené. Pána neodniesli, ako znela prvá domnienka Márie Magdalény. To nebolo dielo ľudí. Ak tu Ježišovo telo nie je, znamená to Boží zásah, teda že Ježiš žije.

Otázka je, či plachty tak oslovili aj Petra. Myslím, že asi nie. Prečo? Lebo Lukáš spomína, že keď sa Emauzskí učeníci vrátili do Jeruzalema, „tam našli zhromaždených jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“

Jánovi nie, nebolo treba. On už uveril. Bol totiž pri niekom, komu sa Ježiš tiež nemusel zjaviť, lebo nestratil vieru. Ak si pamätáte, pred tromi rokmi, na vigíliu, sme hovorili komu… Panne Márii.

Podľa všetkých ukazovateľov, ktoré nám evanjelia dávajú a tiež podľa väčšiny teológov Mária pod krížom verila, že sa deje Otcova a Ježišova vôľa, že ide o Boží plán spásy. Toto je poslanie jej Syna. On to chce takto, má to v rukách. Hovoril som vtedy, že Mária sa v tomto smere po Ježišovom pochovaní podobá trénerovi atléta, ktorý po hodinách maximálneho výkonu dobehol do cieľa a potrebuje sa vydýchať. Ešte si to nevie vychutnať, je na smrť unavený, ale je víťaz. Aj keď medaila ešte len príde. Mária je po prežívaní zápasu so zomierajúcim synom, po tom, ako držala v rukách jeho mŕtve telo a bola pri jeho pochovaní, spolu s ním unavená na smrť, akoby mŕtva. Tiež si toto víťazstvo Božej, ale aj svojej lásky ešte nevychutnáva. Ale vie, išlo o víťazstvo.

Pričom tento fakt zo všetkých žijúcich na zemi vnímala asi len ona. Ostatní ho začali chápať až keď vstal z mŕtvych. Podľa obrazu spomenutého atléta až keď vystúpil na stupienok víťaza a prebral zlatú medailu. Mária nemusela čakať na tento okamžik slávy. Pravdepodobne aj preto evanjelisti vôbec nespomínajú, žeby sa Ježiš po vzkriesení zjavil svojej matke. V podstate to nebolo potrebné. Ona tie dve noci a sobotný deň neprežila v zúfalstve a bolestivom strachu ako väčšina Ježišových učeníkov. Ona v pokoji čakala, ako tento príbeh vykúpenia bude pokračovať ďalej. Veď povedala Bohu na všetko čo bude svoje ÁNO!

V pokoji, ale asi nie v úplnej samote. Veď v piatok ju ešte na kríži zveril Ježiš milovanému učeníkovi. A ten, ako sám poznamenáva „si ju od tej hodiny vzal k sebe“. A o čom inom mohli v tej chvíli, v tom čase debatovať ak nie o Ježišovi a o Božom pláne spásy. O svojich predstavách, ale aj o realite a jej chápaní. Myslím, že vďaka Márii bol Ján pripravený uveriť. Vlastne uveril v to, čo mu Mária hovorila, že víťazom tohto zápasu je jej syn. Vďaka Márii bol teda Ján na Veľkonočné ráno pripravený oveľa lepšie, ako ostatní učeníci, aj Peter.

Zdá sa mi, že toto môže byť jeden z odkazov tohtoročnej Veľkej noci aj pre nás. Najmä v tomto roku 100 výročia fatimských zjavení. Mária nám môže a chce pomôcť lepšie pochopiť Boží plán. Dielo vykúpenia, ale aj Jeho plán s nami, veď je aj našou matkou. Alebo inak vyjadrené – Máriina prítomnosť vytvára atmosféru na lepšie prijatie Krista. Disponuje nás chápať a milovať.

Pre ilustráciu malá skúsenosť môjho kolegu Martina Sebíňa, ktorý bol 16 rokov misionárom v Rusku. V Nerjungri, v Jakutskej oblasti, mal k dispozícii len malý byt v paneláku. V jednej izbe počas týždňa väčšinou sám a v nedeľu s pár veriacimi slávil sv. omšu. „Nebolo to jednoduché – hovorí – prehodiť výhybku a zrazu ten priestor, ktorý som obýva,l zmeniť na posvätný. Mal som pár vecí, ktorými som to deklaroval, obrazy, kríž, sviece… ale najviac pomohol ruženec. Keď sa ľudia začali modliť, menila sa aj atmosféra v miestnosti a dobre sa mi slúžilo.“ Mária vytvorila atmosféru pre prijatie Krista.

Mária nám proste ako maminka pripravuje odev, ktorý si Ján v oné veľkonočné ráno obliekol, aby bol schopný uveriť. Pripravuje ho aj nám, veď cez neho sme ju dostali za mamu aj my. Možno nám to chystá na stoličku, možno do skrine, aby sme boli rýchlejší. Tak či onak nás to, čo nám odporúča disponuje otvoriť sa jej synovi. Tak prečo to nevyužiť?