apr 132017
 

Audio homília

Za chvíľku to bude rok, ako sme z tohto sveta odprevadili do večnosti akademického maliara Alojza Petráša. Mám od neho niekoľko obrazov, prvý som dostal ešte ako študent teológie. No najkrajšou pamiatkou naňho je pre mňa jeho rukopis, kus papiera s jeho písmom. Dal mi ho ako podnet pre článok v Bartolomeji, ktorý nakoniec nevyšiel. Keď som ho pred pár mesiacmi objavil medzi odloženými dokumentmi, dal som ho zarámovať spolu s obrazom, ktorý vysvetľuje. Hovorí o Kristovi, ktorý ako atlét vyskakuje z kalicha, lebo sa teší na tých, ktorí ho chcú prijať v Eucharistii. Vo sviatosti, ktorá je pamiatkou na Krista.

Podľa sv. Pavla, ktorého správa o poslednej večeri a teda aj ustanovení Eucharistie sa považuje za najstaršiu písomnú zmienku o tejto udalosti, Pán Ježiš   pri ustanovení Sviatosti Oltárnej dvakrát povedal: Toto robte na moju pamiatku!“ Osobitne o chlebe, ktoré sa stalo a stáva jeho Telom, a potom aj o víne, ktoré sa premieňa na jeho Krv.

Spomínať na tých, ktorí nám boli blízki, ale aj na tých, ktorých sme poznali, je prirodzené všetkým ľuďom. Pomáhajú nám pri tom rôzne veci, ktoré po nich ostali alebo ich chceli po sebe sami zanechať, či sme ich priamo na pamiatku dostali. Od suvenírov, cez malé darčeky až po veľké veci: dom, horu, mesto, pyramídu… Zdá sa, že čím väčší človek chcel, aby sa naňho spomínalo, tým väčší pomník nám zanechal. Niektoré sa týkajú len rodiny, iné priaznivcov, napríklad literárny poklad, a niektoré doslova celých národov, či celého ľudstva. Pričom aj trvácnosť je rozdielna. Spomínané pyramídy majú viac než tri tisícročia.

A čo nám zanechal na svoju pamiatku najväčší človek, ktorý bol súčasne Božím Synom? Jednoduché jedlo, pokrm – chlieb a víno. Nie recept na najlepší chlieb, či najchutnejšie víno, ako zvyknú zanechávať starí rodičia. Lebo nie je dôležité, aký chlieb a aké víno, ale ako ho budeme užívať. Ide totiž o sprítomnenie Jeho smrti, vykupiteľskej obety. Tá dáva tomuto pokrmu božskú hodnotu. Túto skutočnosť zdôraznil sv. Pavol na záver svojej správy. Preto veriaci postupne urobili z tohto jedenia a pitia bohoslužbu, liturgiu, spoločnú oslavu, stretnutie s Bohom. V našom jazyku svätú omšu.

Skúsme sa však na chvíľu vrátiť k Poslednej Ježišovej večeri, kde nám túto spomienku na seba zanechal. Učeníci v úvode, a asi ani počas celej akcie nechápali, že ide o koniec. Že ich Majster, Učiteľ a Pán im chce nechať nejakú pamiatku. Možno keby vedeli, boli by si od darcu života a zdravia, od vládcu na živlami pýtali niečo iné. Pričom on dáva niečo tak jednoduché. Akoby ani nič nové, veď dobrorečenie nad chlebom a vínom k tejto večeri patrili. Aj keď On o nich teraz hovoril inak. Chlieb však zjedli, víno vypili a bolo, je po všetkom…

A nie je! Pričom – myslím si – práve v tejto jednoduchosti je Ježišova genialita. Celý príbeh vykupiteľského diela je jednoduchý, ako som dostal myšlienku na jednom Veľkonočnom pozdrave. Ale práve tá jednoduchosť ho robí pochopiteľným, nezávislým a nadčasovým. A to všetko odráža Eucharistia, Jeho Telo a Krv pod spôsobmi chleba a vína. Ňou, jej ustanovením, príbeh začal a v nej pokračuje celými dvetisícročnými dejinami Cirkvi. Až podnes a veríme že až do konca sveta.

Pričom nejde o liturgiu, ale o jej jadro. Liturgia, bohoslužobný poriadok, forma je už dnes rôzna, prispôsobená ľuďom. Dobe, kultúre, tradíciám, technickým možnostiam. Ako detail uvediem, že zostúpenie z kazateľnice k ambone, teda na miesto rovnakej úrovne ako sú ľudia, umožnilo ozvučenie kostolov. Predtým sa musela využívať prirodzená akustika. Ono prispôsobenie, adaptácia na pomery ale i miestne zvyky, jazyk, niekedy robí i problémy. Minule mi istá pani hovorí, že ona nevie, čo to v tú štvrtú nedeľu v rozhlase vysielajú. Vraj nejakú omšu, ale ona tým spevom nerozumie. A to je väčšinou po slovensky, len liturgia je východného obradu, to ešte nepočula obrad mozarabský, koptský, či iný. Aj keď náš, latinský (západný) obrad je v katolíckej cirkvi najrozšírenejší, ani zďaleka nie je jediný. V podstate tým druhým ani nemusíme rozumieť, detaily si rieši miestna cirkev. Nás spája jadro! To je vždy to isté. Chlieb, víno a Ježišova láska s ktorou za nás obetoval svoj život.

Mimochodom, obraz, ktorého prvú skicu mi majster Petráš popísal, neskôr namaľoval znovu, farebne. Myšlienka však ostala tá istá. Ježiš sa na nás teší. Aj dnes. Aj ja sa teším naňho. A vy?